December roku 1954 sa stal medzníkom v transplantácii obličiek

Transplantácia obličiek je niekedy poslednou možnosťou záchrany života. Za to, že žijú môžu ďakovať tisíce ľudí na svete práve možnosti transplantácie a bezmenným darcom, ktorí "odišli", ale iným umožnili chodiť.

Obličky pracujú v našom organizme ako čistiace zariadenie na likvidáciu jedovatých látok. Tento párový orgán s hmotnosťou 120 - 150 gramov tvoria dve časti, ktorých tvar sa podobá fazuli a je uložený v tukovom vankúši po oboch stranách bedrovej chrbtice. V jednej obličke čistí krv vyše milona filtračných buniek - nefrónov. Škodlivé látky sú vylučované v moči. Obličky regulujú tiež krvný tlak a podieľajú sa na udržaní stavu rovnováhy medzi kyselinami a zásadami, minerálmi a tekutinami.

História medicíny uvádza ako prvý písomná doklad o transplantácii obličky správu videdenského chirurga Emericha Ullmanna z marca roku 1902, ktorý urobil autotransplantáciu (darca i príjemca je totožný) psej obličky. Pripojil ju na krčné cievy zvieraťa a vylučovala moč 5 dní.

Prvé obličky experimentálne voperované človeku pochádzali tiež zo zvierat. Prvá úspešná transplantácia obličky (fungovala 5 mesiacov) od zomretého darcu sa uskutočnila v Bostone r. 1952, od živého darcu tiež v tom istom roku, ale v Paríži (štep fungoval 22 dní).

Za medzník v modernej histórii transplantácie obličiek odborníci považujú december roku 1954, keď v Bostone transplantovali obličku medzi jednovaječnými dvojičkami, aby sa vyhli ťažkostiam s imunologickou reakciou organizmu. Príjemca zomrel po 9 rokoch na infarkt. Chirurga J. E. Murraya pred 5 rokmi za to ocenili Nobelovou cenou. V roku 1958 sa začal odvíjať objav tzv. HLA systému, od roku 1960 považovaného za kľúč k úspechu pri transplantáciách obličiek.