koláčiky. Ale ako by ich ženy piekli, keby sme nepoznali margarín? Pečenie z masla je predsa len trošku drahé.

Už Napoleon III. vyhlásil súťaž, cieľom ktorej malo byť nájdenie náhražky masla, ktorá by slúžila jednak pre francúzske námorníctvo a jednak menej majetným vrstvám obyvateľstva. Francúz z Provence, Hyppolyte Mége-Mouriez, sa okamžite pustil do práce. Viedla ho myšlienka, že to, čo dokáže krava "vyrobiť" prirodzenou cestou, musí sa človek naučiť vyrábať umelo. V roku 1869 prišiel so zmesou loja, odstredeného mlieka, bravčových žalúdkov, kravského vemena a jedlej sódy. Pretože v jednotlivých etapách výroby pripomínali kvapôčky tejto náhražky perly, odvodil názov svojho výrobku od gréckeho slova margarites - perly. Tak sa stal nový umelý tuk margarínom. Mége-Mouriez bol presvedčený, že na svojom objave môže zarobiť a založil preto továreň na jeho výrobu. Lenže vzápätí vypukla prusko-francúzska vojna a on ju musel zatvoriť.

Jeho výrobný postup však v roku 1871 odkúpili bratia Jan a Henri Jurgensoví, obchodníci s maslom z holandského mesta Ossu. Čoskoro oni aj konkurenčná firma Van der Burgh vyrábali margarín vo veľkom. Predával sa dobre v Holandsku aj v Anglicku. V Amerike bol Mége-Mouriezovi udelený patent v roku 1873. Američanom však nevyhovoval, pretože mal iný vzhľad ako maslo a v mnohých štátoch bola jeho výroba a predaj zakázaný. Nedostatok živočíšnych tukov prinútil obe firmy, aby začali experimentovať s rastlinnými olejmi. Výsledok sa dostavil v roku 1910, kedy sa podarilo objaviť metódu stužovania tukov pomocou vodíka. Neskôr, keď bol margarín obohatený ešte aj o vitamíny A a D (prípadne aj E) a začal svojim vzhľadom pripomínať maslo aj vzhľadom, vzali ho na milosť aj Američania. Jeho obľuba začala v Amerike v 50-tych rokoch 20. storočia. Dnes je rozšírený v mnohých krajinách sveta a predáva sa pod mnohými názvami.

Autor: ji

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.