predstaviteľa americkej Spojenej kultúrnej konvencie J. M. Evansa, v ktorom mu s blahoželaním oznámil nomináciu na udelenie prestížnej ceny The Noble Prize 2001. Táto organizácia, ktorej úlohou je monitorovať osobnosti z celého sveta pôsobiacich v rôznych oblastiach, ako dôvod nominácie uviedla mimoriadne výsledky v nie práve najideálnejších podmienkach. U Bycka si všimli najmä jeho kultúrnu, umeleckú a výchovnú činnosť. Zrejme „zabrala" aj skutočnosť, že bol jedným z troch iniciátorov založenia v Medzilaborciach Múzea Andyho Warhola, hoci sám M. Bycko priznáva, že táto myšlienka skrsla pôvodne u Johna Warholu. „Založenie Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach považujú v USA za unikát. Pre nich je to tak divné, ako napríklad nájsť banány na severnom pole. V každom prípade je to pre mňa pocta, že si moju prácu všimli aj za morom." O udelení ceny rozhodne senát tejto americkej Spojenej kultúrnej konvencie 18. januára, ale M. Bycko si nerobí ilúzie, že to bude práve on, ktorého vyberú spomedzi nominovaných uchádzačov o cenu.

Michal Bycko sa ani nechystá do USA na ceremoniál udeľovania tejto prestížnej ceny. Dôvod je prozaický - rodinné financie nepostačujú na takýto „výlet". S podobnými pozvaniami prebrať ocenenia na medzinárodných podujatiach má už svoje skúsenosti, keď ho spolu s bývalým riaditeľom MMUAW Petrom Fecurom pozvali do Cambridge a s prosbou o finančnú pomoc sa obrátili na vtedajších predstaviteľov ministerstva kultúry. Samozrejme zbytočne. S poľutovaním museli napísať do Cambridge, že neprídu. „Odpísali mi, že nechápu naše nadriadené inštitúcie, ktoré dokonca v takejto záležitosti nedokážu pomôcť." Nuž Slovensko je Slovensko. Hoci M. Bycko je známy svojim workoholizmom, má hlboko do vrecka, aby len tak mohol minúť stotisíc korún na cestu do USA. Hovorí, že by sa ani necítil vo svojej koži medzi toľkými významnými osobnosťami z celého sveta.

V akých materiálnych pomeroch teda žije tento človek, ktorého prácu si s uznaním všimli aj za morom? „Mám farebná televízor a Daewoo. Splácal som ho štyri roky. Pred pol rokom som mame vrátil posledných 40-tisíc korún. Jedno, čo mám drahé, som dostal k 45. narodeninám. Mám gitaru Fender stratocaster Eric Clapton, ktorá vtedy stála okolo 45-tisíc korún. Našťastie, ja som to neplatil. Poskladala sa mi na ňu moja ctená família. Teraz by stála 70- až 100-tisíc korún."

Takáto gitara bola celoživotným snom M. Bycka. Zhodou okolnosti, dostal ju vtedy, keď prestal aktívne hnať v kapelách, čomu sa venoval plných 17 rokov. Ale od hudby neodišiel. Plných 20 rokov sa venoval hudbe ako pedagóg na Základnej škole umenia v Medzilaborciach a od roku 1996 sa širokému umeleckému spektru venuje v MMUAW.

Cez nadáciu Andyho Warhola pre vizuálne umenie sa mu podarilo presadiť projekt audio - video štúdia a tak v ňom denne môže vymýšľať a tvoriť. Nielen sám, ale aj s deťmi, ktoré zábavnou formou priúča umeniu. „Umenie celkove je hra, lenže dieťa netvorí. Ono sa prejavuje a význam je v tom, že v akademickom umení je hra založená na princípoch istých noriem a dieťa robí svoju hru na princípe úplnej úprimnosti, čože je na hranici insitnosti."

Hádam je aj zbytočné hovoriť, že M. Bycko najradšej trávi čas v práci. Spomína, že poslednýkrát na dovolenke bol v roku 1985 a aj to ju strávil v pražskej výstavnej sieni a galérii. „Manželka mi dodnes vyčíta. Vyčíta mi, že som nebol na dovolenke po iné roky. Jej a deťom dovolenku zaplatím, ale sám som v podstate v práci. Mne už je dva dni dlho, keď som na dovolenke. Pre mňa je to strašná nuda. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu 14 dní ležať pri mori a nič nerobiť. Ja už v piatok nadávam, čo to bol za blb, ktorý vymyslel voľné soboty."

V tom je M. Bycko podobný na svojho priateľa taktiež muzikanta Ľubomíra Onačilu. „Raz som mu povedal - prečo sme takí hlupáci, že stále robíme? Odpovedal - ja musím, lebo by som sa ináč zbláznil."

Bycko je v ponímaní mnohých ľudí „večným rebelom", ktorý je skôr uznávaný vonku, než doma. Asi to vyplýva z toho, že si nikdy a pred nikým nedáva „servítku pred ústa". „Minulosť je prach a budúcnosť výtvor," zvykne v takýchto prípadoch vravievať. Snaží sa však držať reality, hoci v niektorých veciach možno zachádza na hranicu idealizmu. To mu „vyrába" aj nepriateľov. Ale Bycko si z toho ťažkú hlavu nerobí. „Myslím si, že ich má každý. Dnes je situácia taká neprehľadná, že ani nevieš, kto je tvoj priateľ a kto nepriateľ. To sa mení tak, ako politické tričká."

Má priateľské vzťahy s ľuďmi, ktorí vekovo by mu mohli byť otcami, a stáli na inej strane barikád, než on. Napríklad našiel spoločnú reč s Bohušom Chňoupkom. „Je to možné? Divili sa mnohí. Antikomunista Bycko komunikuje s Bohušom Chňoupkom? Mňa pri komunikácii s ním nikdy nenapadla myšlienka, že je komunista. Mal som pred jeho fenomenálnym rozumom proste rešpekt." Podobné priateľstva so staršími ľuďmi má aj v Medzilaborciach, ale najradšej sa venuje umeleckej komunikácii s deťmi v experimentálnom štúdiu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.