zaujať stanovisko.
Súhlasím s pánom redaktorom s úvodnými stĺpcami, v ktorých sa vracia k zápasu michalovských hokejistov s Prievidzou, ktorý sme prehrali 1:3. Hráči v ňom totiž podali jeden z najslabších výkonov tejto sezóny a spytovať si svedomie musí každý z nich sám. Kto však videl tento zápas videl, určite mi dá za pravdu, že príčinou prehry neboli funkcionári ani rozhodcovia.
Aj keď sme už tretiu sezónu jediným prvoligovým celkom bez hlavného sponzora, hráči doteraz nemali problémy s hokejkami či stravou, majú k dispozícii rehabilitáciu a sú motivovaní aj finančne. Kto sa zaujíma o športové dianie, vie, že nie vo všetkých kluboch sú tieto veci samozrejmosťou. Nič závažné preto hráčom nebráni v tom, aby hokejovo rástli a dosahovali výsledky, ktorými by si zarobili. Pravdou je však aj to, že niektorí jednotlivci si o sebe myslia, že sú lepší hokejisti, než v skutočnosti sú.
V druhej časti článku sa poukazuje na schizofrenický krok týkajúci sa odhlásenia juniorského družstva z prvej ligy s tým, že argumentácia nedostatku financií rozhodne neobstojí. Keby si túto záležitosť autor článku najprv preveril, mohol byť jeho článok o 25 riadkov kratší. Kto totiž sleduje hokejové dianie na Slovensku pozorne, ten vie, že I. liga juniorov je v podstate majstrovstvom západoslovenského regiónu (Topoľčany, Piešťany, Ružinov, Prievidza, Trenčín B, Považská Bystrica, Nové Zámky, Senica, Trnava) za účasti celkov Zvolena B, Detvy a Michaloviec. Aj jednoduchá matematika postačí na vypočítanie cestovných nákladov našich a tých ostatných. Napriek tomu sme družstvo do súťaže prihlásili a to na základe dvoch aspektov. Ten dôležitejší, ekonomický, vychádzal z toho, že v tom čase prebiehali jednania o reálnom vstupe hlavného sponzora do klubu. Keďže však táto alternatíva v uplynulých dňoch definitívne padla, rozhodnutie vedenia klubu nemohlo byť iné. A vôbec to nemá nič spoločne s tým, kto tam má alebo nemá syna. Aj vo vlastnej domácnosti si totiž môže každý dovoliť iba to, čo mu ekonomická situácia dovolí.
Mládežnícky šport na Slovensku (ale i v civilizovanejšom svete) funguje v posledných rokoch predovšetkým vďaka finančnej podpore rodičov. V našom klube vďaka týmto príspevkom a dotácii z ministerstva školstva na hokejové triedy funguje nie päť, ale sedem ďalších mládežníckych družstiev. Rodičia týchto chlapcov však, samozrejme nemôžu a ani nechcú financovať družstvo juniorov. Len tak pre zaujímavosť, v Prešove a S. N. Vsi platia juniori mesačne 800,- resp. 1000, -sk a kluby na nich dostávajú aj dotáciu, pretože hrajú extraligu. Platenie pritom prebieha bez problémov, za to u nás bol prístup chlapcov i rodičov priam žalostný, a to je príspevok iba 400,- sk. V článku sa tiež neuvádza, že skôr než došlo k definitívnemu odhláseniu družstva zo súťaže, zvolali sme dve stretnutia s rodičmi za účelom riešenia problematiky a ponúkli sme im aj miesto v správnej rade klubu. O odozve sa radšej zmieňovať nebudem.
V článku sa tiež spomína hrdosť a česť michalovských mladíkov. Tie, spolu so vzťahom k hokeju, mali možnosť preukázať v sedemnástich ligových zápasoch a to aj vtedy, keď celú noc pred zápasom boli na diskotéke (nie všetci) a výsledkom bolo okrem iného dvanásť gólov v Považskej Bystrici alebo zahanbujúcich 0:8 doma s Prievidzou. Napriek tomu sme v stredu zohrali zápas s Humenným, kde chlapci mali možnosť presvedčiť humenských trénerov, že svojou výkonnosťou môžu byť prínosom pre ich družstvo mužov v II. lige. Okrem toho ďalších 3-4 hráčov preradíme do A mužstva.
Čo sa týka budovania mužstva seniorov na vlastných odchovancoch, dúfam, že nikto nepochybuje o tom, že sa tak deje. V súčasnom 24 člennom kádri sú totiž iba piati cudzí hráči, pričom z tých našich majú iba traja viac než 25 rokov a štyria sú juniori. Písať preto v tejto súvislosti o základoch hrobu michalovského hokeja je úplne nezmyselné.
Pravdou však je, že ten hrob sa kope, ale niekde inde. Osobne, písomne alebo telefonicky sme totiž oslovili viac než 100 firiem a podnikateľov, no tých ktorí nám podali pomocnú ruku by sme spočítali na prstoch dvoch rúk. Aj touto cestou im patrí naše poďakovanie. Keď sa však záchrana hokeja v Michalovciach nestane záležitosťou celého mesta, na čele s jeho predstaviteľmi, neviem si jeho ďalšiu existenciu dosť dobre predstaviť.
Ja však verím, že tí ktorí prídu po nás, budú to vedie robiť lepšie a aj zohnať viac finančných prostriedkov, aby táto hokejová sezóna nebola v Michalovciach poslednou
Jaroslav Kločanka, riaditeľ HK Dukla Michalovce
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
