sekírovania a po páde železnej opony sa rozhodla prejsť z istoty symbolizujúcej zelené súkno, na voľnú, umeleckú nohu. O tom, že pokus sa vydaril ho denno-denne presviedčajú rozžiarené detské tváre a vypredané predstavenia. Mimochodom tých Vlado Kulíšek, spolu so svojím hudobným tieňom, klávesákom Radkom Michalkom, absolvuje ročne takmer tristo.
Každý z mímov má svoju špecialitu, rituál, ktorý absolvuje pred každým prestavením. Existuje niečo podobné aj u vás?
- Nedá sa to povedať. Za istý rituál považujem stavanie scény. Tesne pred predstavením sa snažím na chvíľočku sa utíšiť, zrelaxovať. Nechcel by som to nazvať meditáciou, ale je to niečo podobné.
Pantomíma má isté pevné základy. Napriek tomu má každý z mímov svoje špecifiká, postavu, techniku. V čom spočíva vaša špecifickosť?
- Je to ťažké povedať. Už dávno sa upustilo od toho, že mím by mal byť oholený, mal by mať bielu masku a klasický Pierrotovský kostým. Osobne nerobím klasickú pantomímu. Moje predstavenia sú v prvom rade založené na improvizácií a to v spolupráci s publikom. Predstavenie si vlastne vymýšľa divák.
Zapájajú sa do deja vášho vystúpenia vo väčšej miere deti, alebo ich rodičia?
- Záleží pre koho hráme. To je totiž najväčšia zvláštnosť pantomímy. Dá sa hrať pre deti i pre dospelých. Jediný rozdiel je v tom, že dospelí začínajú reagovať o päť až desať minút neskôr. Dospelí majú konvencie, bariéry. Deti sú spontánne, plné fantázie. Dospelých musím chvíľočku presviedčať. Na konci predstavenia je to už jedno.
Stretli ste sa počas vystúpení s negatívnou reakciou, ktorá vás mimoriadne prekvapila?
- Nespomínam si, že by sa to stalo na mojom vystúpení. Ale bol som na jednom predstavení, ktoré bolo podobne kontaktné, ako sú tie moje, kde po mímovej otázke jeden z divákov začal vykrikovať, čo stále otravuje. To bolo pre mňa trocha zvláštne. Na čo taký človek príde na predstavenie, keď potom takto reaguje. Pri takomto spôsobe prejavu sa môže čokoľvek stať. Ja som na všetko pripravený. V jednom z mojich predstavení hráme box. Niekedy, najmä keď sú deti menšie, si dávam veľký pozor, aby mi niekto jednu nevyťal...
Jeden z nestorov pantomímy u nás, pán Sládek, má svoje vlastné divadlo. Neuvažujete aj o niečom podobnom?
- Nedisponujeme stálou scénou, pretože podľa môjho názoru by sme sa na Slovensku neuživili. Možno ešte v Bratislave, ale aj tam to už nie je ono. Neostáva nám nič iné len jazdiť, ale je to o to zábavnejšie.
Vystupujete pravidelne v Čechách. Existuje tam pre vás konkurencia?
- Povedal by som to asi tak, že v Čechách pokiaľ ide o detské predstavenia existuje väčšia konkurencia než u nás. Na druhej strane treba povedať, že sa tam oproti Slovensku program lepšie predáva.
Sú okrem ekonomických rozdielov medzi oboma krajinami aj rozdiely v reakciách divákov?
- Reakcie publika sú úplne rovnaké. Stále si spomínam na návštevu Vietnamu, kde boli reakcie divákov obdobné, ako u nás. Aj keď samozrejme so svojimi špecifikami, ale v globále to bolo to isté.
Historické centrá Európskych metropol mímovia doslova obliehajú. Vedeli by ste si predstaviť situáciu, že sa živíte hraním niekde na moste, alebo na nejakom rohu slávnej ulice?
- Určite áno. Som dosť známy najmä tým, že pomerne často hrávam Charlieho Chaplina. V čase, keď bol premiérom pán Čarnogurský, dovolil umelcom účinkovať v bratislavských uliciach bez toho, aby odvádzali mestu dane. V ten deň, kedy to vyhlásil, som bol zhodou okolností v Bratislave a povedal som si, že si vyskúšam, či by som sa takto uživil. Prezliekol som sa a priznám sa, že som vtedy vyzbieral asi 50 korún. Keď som skončil, kolegovia, ktorí tam boli sa čudovali, prečo som sa už vyzliekol z kostýmu, keď bude tadiaľ o malú chvíľu prechádzať Ján Čarnogurský a rozdávať umelcom stokorunáčky. Podchvíľou naozaj prišiel. Vybehol som proti nemu, jeho bodygardi okolo neho sa naľakali. Vytvorili okolo mňa kolečko, zahral som etudu a ukázal som im prázdne vrecká. Pán Čarnogurský mi stovku hodil do klobúka a päťdesiatkorunáčky prihodili aj ministri, takže som za tri minúty zarobil asi päťsto korún.
Hrávate aj pre politikov aj teraz?
- Hrávam pre súkromné firmy, ktoré si ma najímajú. Tam sa občas nejaký ten politik objaví. Vyhýbam sa tomu, aby som hral pre politické strany. Nehovorím, že by som pre politickú stranu hrať nešiel, ale musel by som byť k tej strane tolerantný a muselo by to byť na istej estetickej úrovni.
Existuje ešte na Slovensku politická strana, ku ktorej ste tolerantný?
- Existuje, dokonca je ich viac (smiech).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
