Národného divadla. Jeho partnerkou bola Eva Urbanová. Na koncert, ktorý bol opakovaním úspešného účinkovania na Žofíne, pozval si skoro rovnakých hostí, Helenku Vondráčkovú a do Bratislavy aj Evu Urbanovú. Plánoval pred Vianocami koncerty s Karlom Gottom.
Keď vznikal tento rozhovor, Peter Dvorský netušil, že si napokon v tejto skvelej spoločnosti nezaspieva. Kvôli hlasovej indispozícii napokon nevystúpil. Škoda. S Helenou Vondráčkovou si pôvodne mal zaspievať ústrednú áriu z Fantóma Opery. Na úvod sa reč krútila práve okolo muzikálu.
Niektorí operní speváci považujú muzikál za menejcenný žáner. A vy?
- To vôbec nie. Naopak. Nazdávam sa, že spievať muzikál nie je žiadna slasť. Nie je to ľahké, ak si niekto predstavuje, že je to niečo podradné. Je to vlastne užitá forma operného prejavu. Tvrdím, že je to opera tretieho tisícročia. Aj preto, že tam musia byť tiež dobre pripravení speváci. A nielen hlasovo, ale aj fyzicky zdatní. Ba niektoré úlohy si vyžadujú doslova atlétov.
Prijali by ste úlohu v muzikáli?
- Možno, že prijal. Ale takú postavu, kde by nemuseli byť nijaké stojky a premety. Samozrejme, keby som takú ponuku dostal, neodmietol by som ju. Hovorím, že spievať náročný pekný muzikál je niečo podobné ako spievať náročnú operu alebo operetu.
Čo tréma, takéto koncerty sú obrovským vypätím.
- Naučil som sa s tým bojovať. Človek si musí v sebe vytvoriť takú náladu a takú silu, aby vedel skoncentrovať energiu, aby nedal publiku najavo, že má trému. Ale tréma nesmie prerásť do panického strachu, lebo to by bolo niečo hrozné. Tréma je normálnou súčasťou vystúpenia každého umelca. A je dobrým korením jeho prejavu, lebo keď je, ste ďaleko lepšie sústredený na výkon. Roky spievam a roky s tým bojujem, tak som sa ju už naučil zvládať.
Dodržiavate rituály operných spevákov v rámci kondície? Ba dokonca aj extrémne, ako napríklad otužilecké plávanie Martina Babjaka?
- Martin je otužilec a je to do určitej miery dobré, vybičovať organizmus k tomu aby bol odolnejší k vonkajším vplyvom. Ja nič mimoriadne nepestujem. Je podstatné, aby som mal dostatok času na oddych a aby som sa dobre vyspal. Ale chcem sa Martinovi aspoň trocha priblížiť. Každé ráno si dávam studenú sprchu.
Stane sa občas, že prehrešíte proti životospráve?
- Mám. Večer sa najem a idem spať. Čo sa dá robiť. To je zlozvyk, s ktorým niekoľko rokov bojujem. Pred predstavením totiž veľa nejem, to je napätie, tréma, o ktorej sme hovorili. A keď dospievam, strašne rád si zajem.
A koníčky vo voľnom čase?
- Poľovačka občas, ale to je to sezónna záležitosť. Ale mám rád vychádzky do prírody, bez toho, aby som lovil. Som rád s dcérami a so ženou, vychutnávam si rodinnú pohodu. Alebo idem navštíviť rodičov. Nejaký mimoriadny koníček nepestujem. Sporadicky si idem zaplávať a venujem sa sebe. Trošku si zahrám na klavíri. Vyznávam leňošenie, ako tomu hovoria Taliani: Dolce farniente - sladké ničnerobenie.
Nerozlučnou spoločníčkou na cestách je vaša žena Marta. Pomáha vám vytvárať pocit domova, pohody?
- Stará sa o mňa veľmi dobre. Nielen, že mi robí sekretárku, ale aj čo sa týka celkového vzhľadu. Napríklad mi nikdy nedáva žehliť frak a košele, či doplnky. Všetko robí ručne ona sama. Dokonca dokáže rozobrať motýlika, vyprať ho a znovu zošiť. To je strašná robota. Ona ho vie naškrobiť, aby vyzeral ako nový. A robí to po dvoch troch koncertoch. Musí mať pri tom štyri náprstky. Prezrádzam vám to preto, aby ste vedeli, že to nie je len bežná manželská morálna opora. Ona sa stará, aby som bol tip-top.
Blíži sa koniec roka, jedni počítajú peniaze, iní triedia zážitky. Aký bol váš rok? Spomeniete jeden z jeho vrcholov?
- Rozhodne nezabudnem na dva koncerty, ktoré sa uskutočnili pri oslavách mojej päťdesiatky v septembri. Jeden bol v Prahe a druhý v Národnom divadle v Bratislave. Mal som tam manželov Jenisovcov, oboch bratov, Evu Urbanovú, Ľubicu Rybársku a Karla Gotta. To bola perlička programu. Zaspieval áriu z Donizettiho nápoja lásky a potom sme ešte spolu mali duet Marcela a Rodolfa z Bohémy. Pozvali sme aj veľkú hviezdu z metropolitnej opery New York Renatu Scotto, ale vzhľadom k udalostiam z 11. septembra neprišla. Bola totiž v blízkosti dvojičiek, keď padali a mala skutočne otrasný zážitok. Napísala mi potom krásny list.
Dostali ste aj iné dary?
- Urobili mi radosť manželia Jenisovci, lebo svoj honorár venovali našej nadácii Harmony. To bol najväčší darček, lebo tejto nadácii, určenej najmä na pomoc deťom s obrnou, venujem skutočne veľkú časť energie. Do nášho centra, kde liečime Vojtovou metódou, chodia deti z celého Slovenska liečiť si pohybové ústrojenstvo. Denne máme okolo 80 až 100 pacientov v ambulantnej liečbe. Doposiaľ už našimi rukami prešlo okolo 4000 detí. Máme čo robiť aby sme zvládli ten nápor.
Čo vás čaká najbližšie?
- Dovolenka na ostrove Maurícius. Ideme si na desať dní oddýchnuť. Ale to som si ja nevysníval, ale vymyslela to staršia dcéra Kristína s manželom Martinom. Vlastne to bol tiež jeden z narodeninových darčekov. Takže sa pôjdeme s manželkou zohriať na Maurícius.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
