pol rokom v Göteborgu, a najmä pred rokom v Nice, ale predsa len prebehol na tomto predmestí Bruselu ďalší z chýrnych summitov Európskej únie.
Príznačné je hneď to dejisko - predmestie. Kým doteraz sa všetky summity EÚ ryli do najhustejšie osídlených centier, pod novými hrozbami terorizmu a tiež po predošlých zážitkoch s "antiglobalistami" sa eurosmotánka prvýkrát uchýlila na perifériu. Pomätencov od vyčíňania síce príliš neodradili, ba hraničilo s absurditou sledovať belgických policajtov, ako miestami nečinne prizerali vytĺkaniu výkladov. Prvý vnem zo summitu je teda ten, že Európa plazivo degeneruje; nositelia ideológie "antiglobalizmu" akoby nadobúdali mandát na pustošenie, pokiaľ nepresiahne istú mieru. Vyšinutým idiotom sa začínajú, "politicky korektne", tolerovať útoky na súkromný majetok, ak je naplnená jedna podmienka: Ničiť sa môže výhradne pod "antiglobalistickými", ekologickými, marxistickými či anarchistickými heslami. To je akoby ospravedlnenie. Besnenie ale nedosiahlo zďaleka rozmerov Göteborgu či Janova. Dá sa teda uznať, že presun na perifériu bezpečnostné riziká skutočne zmiernil. Čo je dobrá správa, a asi aj posledná.
Summit v Laekene si môžeme pracovne rozdeliť na dve časti - tú, ktorá nás zaujíma, a tú, ktorá je nám ukradnutá (hoci by nemala). V prvej oblasti sa stalo, že hlavy štátov a vlád pätnástky, po obyklých ťahaniciach, menovite uviedli vo vyhlásení desať kandidátskych krajín, ktoré "by mohli byť pripravené skončiť rokovania o vstupe do roku 2002 a vstúpiť do únie v roku 2004". Vrátane Slovenska, samozrejme, čo poteší.
Lídri únie to hneď aj vyhlásili za "pokrok". Nuž, ten sa dá veľmi presne zmerať; pred rokom v Nice a pred pol v Göteborgu tie isté hlavy vyslovili nádej, že únia ukončí do konca roka 2002 prístupové rozhovory so všetkými pripravenými kandidátmi tak, aby sa títo mohli zúčastniť už volieb do Európskeho parlamentu v roku 2004. Teraz sa teda stalo, že "všetci pripravení kandidáti" boli identifikovaní podľa mena. Čo je a aj nie je pokrok; vydaním zoznamu krajín sa vskutku zvyšuje pravdepodobnosť, že nebudú napokon prizvané iba dve-tri, ako správne hovorí František Šebej. Ale je to skôr formalita, veď scenár "veľkého tresku" je ďaleko najdiskutovanejší už od Nice, kde sa po piatich dňoch obrovských hádok lídri EÚ dohodli na reformách inštitúcií únie. Ak si teda v júni v Göteborgu nemecký kancelár Schröder napokon uľavil, že "je to tak otvorené, že s tým môžem žiť", môžeme veselo konštatovať, že Schröder neumrie ani po Laekene. Nemá prečo, veď, a teraz nasleduje výslovné vyhlásenie Romana Prodiho, "nesmie sa to brať v žiadnom prípade ako záväzok" (teda že desiati budú naozaj v r. 2004 prijatí)
Bez ďalších unavujúcich analýz: Ani po belgickom predsedníctve, ktoré Laekenom končí, sa EÚ nedostala ďalej, ako k sľubu MOŽNOSTI prijímania v r. 2004. Tentoraz sľubu menovitému, ktorý však vyplýva z nedostatku guráže prísnejšie rozlišovať medzi kandidátmi (okrem Rumunska a Bulharska). To ich ženie do variantu "veľkého tresku", ktorý je však technicko-administratívne nesmierne komplikovaný. Reformy z Nice, ktoré hromadný vstup celej desiatky mali umožniť, nie sú dostatočné, a čo je podstatnejšie, už plávu aj úplne na vode, keďže ich de facto stornovalo májové írske referendum (ak sa čo iba jedna členská krajina vysloví proti, neplatí nič). Zmluva z Nice de iure teda už ani neexistuje, lídri únie sa však v Laekene tvárili, akoby írske veto ani nebolo.
Kauzou, ktorá sa na Slovensku ešte zaiste bude pitvať, je vytvorenie konventu o budúcnosti EÚ. Jeho účastníkmi už budú aj kandidátske krajiny, ale bez hlasovacieho práva. Aj tu má pravdu Šebej, že ide o nelogický krok, ktorý vytvára dve nerovnaké kategórie budúcich členov. Nelogický preto, lebo ak je konvent o budúcnosti, tak tá už bude predsa spoločná... Alebo nie??
Rozsiahlejšie a vzrušujúcejšie boli v Laekene debaty o "nerozširovacích" témach, ktoré vnímame iba okrajovo. Problematiky to boli rôzne, mali ale jedno spoločné - zrkadlili, jedna po druhej, hlboké rozpory medzi jednotlivými členmi, ktorí od kauzy ku kauze vytvárali príležitostné aliancie, čo proti sebe zápolili. Či v najvážnejšej otázke ďalších reforiem únie, alebo vytvorenia-nevytvorenia medzinárodnej mierovej jednotky pre Afganistan, či v spore o sídla nových agentúr EÚ, či okolo (napokon neprijatej) výzvy USA, aby nerozširovali zápas proti terorizmu mimo Afganistan, či ohľadne "dohody o európskom patente", atď, atď. Summit v Laekene sa takto napokon vyvŕbil iba ako ďalšie dejstvo konfliktov, do ktorých sa stále väčšmi zaplietajú národné záujmy jednotlivých členov. Je dobre to vidieť, ešte lepšie by bolo sa poučiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.