teda objekty a pozemky, ktoré užíva spoločnosť Montáže a. s. v konkurze. Súd podľa našich informácií uznal nároky reštituenta. Sudcom, ktorý vo veci pojednával, bol JUDr. Šalata, ktorý nás po žiadosti o informácie odkázal na hovorcu krajského súdu JUDr. Juraja Sopoligu. Jemu sme teda adresovali niekoľko otázok, ktoré nám vyplynuli z rozprávania zamestnancov skrachovaných Montáží, ktorých predchodcom bol Strojmont š.p. Tí sa dôvodne obávajú toho, že neuvidia nič z odstupného, ktoré im bývalý zamestnávateľ dlhuje, ak všetok podstatný majetok podniku dostane reštituent a správkyňa konkurznej podstaty teda nebude mať šancu predať ho, aby mohla vyrovnať aspoň čiastočne záväzky voči veriteľom, medzi ktorých patria aj zamestnanci.

Uznanie reštitučného nároku je zaujímavé z viacerých uhlov pohľadu. Reštitučným nárokom pána Marsovszkého sa totiž už súdy zaoberali, ako okresný tak aj krajský, a to v rokoch 1993 a 1994. Vtedy súdy tento nárok neuznali (vo veci údajne pojednával aj dnešný predseda Krajského súdu Košice), nakoľko sa na prípad vzťahovali Benešove dekréty. Majetok bol totiž skonfiškovaný v roku 1945. Súdne zamietnutie tohto nároku sa stalo podkladom pre Fond národného majetku, ktorý tak mohol dať podnik do privatizácie. Zaujímalo nás preto, na základe akých nových dôkazov bol prípad opätovne otvorený.

Podľa našich informácií Krajský súd Košice, ktorý v týchto dňoch potvrdil rozhodnutie okresného súdu, sa pri verdikte, že nároky reštituenta sú oprávnené, opieral o fakt, že v roku 1945 mal oznam o konfiškácii majetku visieť na Hlavnej triede po dobu siedmich dní. Vraj sa tak nestalo a oznam bol vyvesený iba v niektorej z budov na Hlavnej. Od JUDr. Sopoligu sme preto chceli vedieť, či bol tento fakt známy sudcom už v roku 1993 a či ho pokladá za dostatočný, keďže de facto aj de jure ide o administratívnu záležitosť, pre rozhodnutie Krajského súdu odobriť nároky reštituenta?

Rovnako tak sme chceli vedieť, či sa už stali na Slovensku po roku 1989 podobné prípady, keď boli uznané nároky reštituentov na celý nehnuteľný majetok nejakého podniku po tom, čo bol tento na základe riadneho rozhodnutia FNM sprivatizovaný. Keďže JUDr. Šalata zamietol možnosť dovolania sa na Najvyšší súd, zaujímali sme sa o to, aké má v tomto prípade legislatívne možnosti druhá strana, ak chce namietnuť rozsudok. A napokon, keďže podľa našich informácií bol pán Marsovszký vlastníkom len jednej tretiny nehnuteľností, chceli sme vedieť, prečo mu súd odobril reštitučný nárok na všetky nehnuteľnosti, ktoré má v majetku spoločnosť Montáže a. s. v konkurze.

Odpoveď hovorcu Krajského súdu JUDr. J. Sopoligu na všetky tieto otázky uvádzame v takmer plnom znení. "V konaní Okresného súdu Košice II bola podaná žaloba Karolom Marsovszkým proti trom subjektom Montáže a. s. Košice v konkurze, Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR a Ministerstvo financií SR a to 1. februára 1994 o povinnosť vydať do jeho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 10488 pre katastrálne územie Košice stred. Súd prvého stupňa vyriešil, že nie je daná prekážka na rozhodovanie o tomto nároku (čo bolo vyriešené odvolacím súdom), lebo iný právny titul je dôvodom pri uplatnení tohto nároku než v predchádzajúcom konaní, vedenom na bývalom Obvodnom súde Košice I, kde bol návrh zamietnutý rozsudkom dňa 24. septembra 1993."

JUDr. Sopoliga tak potvrdil, že návrh reštituenta bol už v roku 1993 zamietnutý. Ako sa kauza vyvíjala ďalej, uvádza sa v stanovisku: "Súd prvého stupňa v tomto konaní posúdil, že nárok bol uplatnený oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote o vydanie nehnuteľnosti, ktorá vlastnícky patrila fyzickej osobe a to dedovi žalobcu Karolovi Poledniakovi a nie verejnej obchodnej spoločnosti. Vyhodnotil konfiškáciu predmetných nehnuteľností v roku 1946 ako vykonanú v rozpore s vtedy platnými predpismi. Skonštatoval, že vlastníctvo na štát prešlo až v apríli 1948, pričom štát nehnuteľnosť prevzal bez právneho dôvodu. Povinnosť vydať nehnuteľnosti do vlastníctva bola určená len proti uvedenej obchodnej spoločnosti, proti ďalším odporcom bol návrh zamietnutý."

A tak práve Montáže a. s. v konkurze musia vydať reštituentovi nehnuteľný majetok, voči obom ministerstvám boli návrhy stiahnuté. Pritom, ak niekto urobil chybu, určite to nebola obchodná spoločnosť. Podnik, ktorý mal v majetku tieto sporné nehnuteľnosti, sa privatizoval na základe rozhodnutia štátu, teda Fondu národného majetku. V žiadnom prípade sa nechceme zamýšľať nad udalosťami chvalabohu už dávnej histórie, či bola konfiškácia majetku oprávnená alebo nie, lebo každá demokracia uznáva posvätnosť vlastníctva... Otázkou ostáva, prečo štát privatizoval podnik, ak bol jeho majetok nevysporiadaný. A ak si štát logicky podľa rozhodnutia súdu v roku 1993, ktorý zamietol reštitučné nároky pána Marsovszkého, myslel, že majetok už vysporiadaný je, potom to čosi pre zmenu naznačuje o našom súdnictve, ktoré sa s odstupom niekoľkých rokov dopracovalo k úplne inému veridktu ako pôvodne. Podstatný je ale výsledok. Firma sa dostala do konkurzu a správkyňa konkurznej podstaty musí vyplatiť veriteľov. Tí však prídu skrátka, pretože správkyňa nebude mať čo predať. Majú teraz pre zmenu veritelia žalovať štát, že na základe rozhodnutia súdu sprivatizoval podnik, ktorý teraz nemá žiadny majetok podľa iného rozhodnutia súdu?

Ako ďalej dodal JUDr. Sopoliga, odvolací súd 4. decembra tohto roku potvrdil rozsudok prvého stupňa ako vecne správny. "Podrobné dôvody rozhodnutia budú uvedené v podrobne vypracovanom rozsudku, takže ich nie je možné vopred zverejniť." K otázke, či už došlo na Slovensku k podobnému prípadu, uviedol: "Právna problematika vydávania takýchto majetkov, na ktoré sa vzťahovali dekréty prezidenta republiky z roku 1945 boli už vyriešené vo viacerých prípadoch na Najvyššom súde SR a publikované v odbornej tlači."

Krajský súd nepripustil možnosť dovolania sa proti jeho rozsudku, účastníci však môžu podať mimoriadne dovolanie. O vyjadrenie sme požiadali aj správkyňu konkurznej podstaty JUDr. Soňu Géciovú. Chceli sme vedieť, koľko majetku spadá do konkurznej podstaty okrem budov a pozemkov, ktoré súd priklepol reštiuentovi a takisto sme chceli vedieť výšku záväzkov, najmä voči zamestnancom. "Nehnuteľný majetok má hodnotu zhruba sto miliónov korún. Ostatný, teda hnuteľný majetok, je na úrovni asi dvoch, troch miliónov, čo je menej, ako len samotné záväzky voči zamestnancom na odstupnom. K súdnemu konaniu sa vám v tomto štádiu nemôžem vyjadriť, nemám ešte zdôvodnenie rozsudku. Skúmame však právne možnosti mimoriadneho dovolania," uviedla správkyňa.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.