drese ktorej získal dovedna jedenásť majstrovských titulov. Spolu s Andrejom Kravárikom či Richardom Nemcom boli na najlepšej ceste do popredných európskych klubov. Kým prví dvaja ochutnali legionársky chlebíček, Ľuboslav ostal na rodnej hrudi. V nasledujúcom rozhovore sme zisťovali, aj príčinu tohto jeho rozhodnutia.

Ako sa dostal mladý neznámy chlapec z Humenného do slávnej Červenej Hviezdy Bratislava?

"Vtedy pred pätnástimi rokmi malo Humenné veľmi dobrú mládežnícku základňu. Prebojovali sme sa na slovenský šampionát, kde sme zvíťazili. Práve tam si ma vyhliadol reprezentačný tréner, ktorý ma hneď chcel vidieť vo svojom výbere. Malo to však jeden háčik. Reprezentanti museli hrávať buď v tréningových strediskách mládeže alebo v strediskách vrcholového športu. Keďže v Humennom v tom čase o čomsi takom ani nechyrovali, musel som zmeniť dres. Oslovili ma funkcionári ČH Bratislava, ponúkli mi solídne podmienky a tak som odišiel do Bratislavy."

V tom čase ste mali len štrnásť rokov. Rodičia tým iste neboli nadšení, však?

"Pustili ma s podmienkou, aby som dosahoval minimálne rovnaké študijné výsledky ako predtým v Humennom. Našťastie som so školou nemal väčšie problémy, mohol som sa teda venovať aj volejbalu."

Práve v mládežníckych kategóriách ste patrili medzi najlepších hráčov v bývalom Československu.

"V tom čase sa v ČH zišla skvela partia hráčov, ktorých stiahli z celého Slovenska. V doraste so mnou hrávali napríklad Marek Kardoš, Richard Nemec, Miroslav Procházka, Maroš Migra či Andrej Kravárik. S týmito chlapcami bolo radosť spolupracovať, pretože aj ich terajšie úspechy hovoria jasnou rečou o ich kvalite."

V tom čase ste získali štyri slovenské a neskôr aj štyri československé tituly. Nechýbala vám motivácia?

"Nie, lebo našou túžbou bolo preraziť do prvého tímu ČH. Keď si vezmete do úvahy, že v tom čase jej dres obliekali Chrtiansky, Fiala či Goga, uvedomíte si, že ani veľké úspechy z mládežníckych kategórií vám automaticky miesto medzi nimi nezaručili."

Aj napriek tomu sa vám, 19-ročnému mladíkovi, podarilo ako prvému z juniorského tímu preraziť do áčka. Čo vy nato?

"Spomínam si na to v tom najlepšom, vybral si ma Peter Kalný, ktorému som zrejme hráčsky vyhovoval. V prvom roku som hrával striedavo v áčku i v juniorke, neskôr som už bol ďalších päť rokov stabilným členom VKP."

O čosi neskôr k vám pribudli aj Nemec a Kravárik. A opäť ste začali na slovenských palubovkách kraľovať.

"V tom čase tvoril káder VKP v podstate aj kostru slovenskej reprezentácie. Na našich palubovkách sme boli suverénmi, no najviac nám pomohli štarty v interlige, kde sme nadobudli obrovské skúsenosti."

Až potom nastal prvý zlom vo vašej kariére. Kým Nemec zamieril do nemeckého Friedrichshafenu a Kravárik do gréckeho Herculesu Solún, vy ste išli "iba" do Lindy Chemes Humenné. Prečo?

"Aj ja som mal ponuky z Grécka či Švajčiarska, ale prišli v čase, keď som ešte študoval na vysokej škole. Mojou prioritou bolo najprv doštudovať, aby som mal neskôr postarané o budúcnosť. Keďže z onej skvelej dorasteneckej partie študoval so mnou akurát Marek Kardoš, ostatní mohli ísť tam, kde chceli. Ja som musel ostať doma."

Ale ešte ako piatak na vysokej škole ste zamierili domov do Humenného. Bola to forma akéhosi revanšu?

"Presne. Humenčania sa v tom čase chceli dostať do novovytvorenej slovenskej súťaže, a tak oslovili mňa aj Sláva Hubu. Obaja sme boli humenskými odchovancami, nuž sme sa chceli materskému klubu aj takouto formou odvďačiť za niekdajšie úsilie. Funkcionári Lindy mi navyše vybavili vojnu, bol som teda doma. Padlo mi to vhod. Aj po volejbalovej stránke mi to čosi dalo. Funkcionári doviedli viacerých skúsených hráčov. Vytvorili družstvo, ktoré síce nedosiahlo na najvyššie méty, ale za daných podmienok dosiahlo krásne úspechy."

Z letargie vás funkcionári vyviedli po troch rokoch pôsobenia v Linde Chemes, keď ste sa po škriepke s nimi rozhodli opustiť kolektív. Za akých okolností došlo k vášmu odchodu?

"Občas sa v mužstve vyskytli aj nepríjemné veci, ktoré som musel ako kapitán s vedením riešiť. Na niektorých sme sa nedohodli, a keďže som bol stále tým, čo si musel najviac otvoriť ústa, zvolil som radšej cestu menšieho zla a odišiel som do Prešova. Bolo mi to ľúto, ale život je raz taký."

V Prešove ste boli jednou z najväčších opôr tímu Daniela Oravca a o správnosti vášho rozhodnutia svedčí aj fakt, že po súbojoch s Humenným ste zakaždým mali dôvod na úsmev.

"Áno, ani raz sme s nimi neprehrali, kým dovtedy platil skôr opak. V súboji s bývalými protihráčmi som sa chcel zakaždým vytiahnuť. Išlo mi predovšetkým o zadosťučinenie a zároveň o dokázanie chyby istým ľuďom z Humenného. Funkcionári Lindy sa asi nevydali najsprávnejšou cestou, pretože v extraligovej tabuľke sú čoraz nižšie. Rozhodli sa vsadiť na vlastných odchovancov, čo bolo za daných podmienok asi najsprávnejšie. Prajem im veľa úspechov."

Po roku strávenom v šarišskej metropole vám spolu s Ferencom Nagypálom povedali, že s vami ďalej nerátajú. Nezaskočilo vás to?

"Brali nás ako posily na jednu sezónu. Mali na to vymedzený určitý balík peňazí, ktorý použili na vyplácanie našich miezd. Potom sa rozhodli dať šancu svojim mladým, ale hlavne veľmi perspektívnym chlapcom. Podľa mňa sa rozhodli správne."

Čo ste však z toho mali vy? V 28. rokoch ste ostali bez angažmánu a celý rok ste boli volejbalovo nečinný.

"Už päť rokov som mal problémy s artrózou na kolenách. Môj koniec bol teda iba otázkou času, vlastne kariéru som chcel ukončiť už po pôsobení v Humennom. Hlavne moje zdravotné problémy boli príčinou konca mojej vrcholovej kariéry."

Bez športu ste však neostali, však?

"Samozrejme, v lete som hrával beach, v zime som chodieval s partiou na futbal. Všetko som robil tak, aby som si neublížil, ale nie vždy sa to podarilo."

V tejto sezóne ste trochu šokujúco akceptovali ponuku Slávie Sobrance. Prečo ste sa tak rozhodli?

"Sobrančanom som sa zapáčil na letnom beach turnaji, ktorý sa konal na ich kúpalisku. Spolu so švagrom sme tam zvíťazili, nuž a práve vtedy zrejme pocítili potrebu osloviť ma. Za daných okolností mi ponúkli solídne podmienky a tak som privolil. Beriem to však iba ako príjemné spestrenie voľných chvíľ. Bez športu by to bolo pre mňa ťažké."

Navyše aj vaša rodina je takmer od piky športová. Manželka Andrea hráva hádzanú za extraligový Zekon, kmotor Rasťo Kostka pôsobí v druholigovom Spartaku Trnava a otec Jozef trénuje futbalistov piatoligovej Nacinej Vsi...

"No, športovo zameraných je nás v rodine až, až. Najčastejšie chodievame s malým Tomáškom na hádzanú, kde našej mamke pevne stískame palce. Teraz im to síce nejde podľa predstáv, ale veríme, že sa zlepšia."

Možno je to aj preto, že Andrea práve teraz kvôli nepríjemnému zraneniu nehráva, nemyslíte?

"Neviem, možno. Inak na zranenia máme tu v Michalovciach hroznú smolu. Už každý z nás tu bol minimálne raz operovaný."

Nechcel z vás mať otec radšej futbalistu?

"Možnože chcel, ale podľa mňa otec veľmi pozitívnym smerom ovplyvňoval moju kariéru. Začínal som s hokejom, otec ma od neho neodhováral. Potom, keď videl, že sa mi darí vo volejbale, bol na mňa hrdý. Vďačím mu za veľa."

Momentálne vyučujete telesnú výchovu a biológiu na Strednej zdravotnej škole v Michalovciach. Čo sestričky, poslúchajú?

"Musia...!? (smiech)"

Ľuboslav Šalata

Rodisko: Humenné, 27. 7. 1972. Vzdelanie: Fakulta telesnej výchovy a športu v Bratislave, diplomovaný tréner prvej triedy. Zamestnanie: Telocvikár na Strednej zdravotnej škole v Michalovciach. Rodina: manželka Andrea (28), syn Tomáš (4). Hráčska kariéra: do 1988 Chemlon Humenné, 1988-1996 Červená hviezda, VKP Bratislava, 1996-1999 Linda Chemes Humenné, 2000 VK PU Prešov, 2001 Slávia Ipex Sobrance. Úspechy: V drese ČSSR 10. miesto na MS 17-ročných v Dubaji, v drese ČSFR 7. miesto na MS 20-ročných v Egypte, s VKP Bratislava trojnásobný majster Slovenska a zároveň trojnásobný víťaz Slovenského pohára

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.