obzor, spoznať nové miesta, ľudí, obohatiť svoj repertoár poznatkov o svete, živote. Niekedy však po tom, čo prekročia hranice, začne sa na nich lepšiť čierny tieň. Buď sa im prestane dariť alebo sa ocitnú na vážnej životnej križovatke. Nezriedka však musia čeliť aj komplikovaným zdravotným problémom. Tie im zahatajú cestu za úspechom, slávou, realizovaním sa. Ak sa to stane hneď na začiatku angažmán v inej krajine, nemožno to nazvať inak ako poriadnou smolou. Naplno sa do nej namočil aj hokejista Peter Gapa (na fotografiách), známy a ostrieľaný borec. Tento odchovanec popradského klubu, ktorý hral aj za Košice a vyskúšal si legionárske cestičky tiež v Nemecku i Poľsku, začal túto sezónu v prvoligových Michalovciach. Bral to však ako provizórne riešenie, funkcionári v Zemplíne boli vyrozumení s tým, že ak sa mu naskytne čosi lukratívnejšie, odíde. S tým vedomím ho aj zobrali. Tento obranca zanedlho potom odcestoval do Španielska a uchytil sa v FC Barcelona. Tam sa však nestačil ani poriadne rozkukať, vybaliť si veci a už sa dostal do osídiel krutej hry náhod. Ako sme už informovali, vážne sa zranil a sezóna sa tak preňho predčasne skončila. Teraz je už doma a hoci nie je príjemné vidieť chlapa, ktorý oplýva energiou a fyzickými danosťami, opretého o barly, Peter sa ochotne rozhovoril nielen o tom, čo sa mu prihodilo, ale poskytol aj nevšedný pohľad na dianie v hokeji v tejto krajine.

Takže zatínate od zlosti zuby, že to takto "blbo" vypálilo? "Mal som smolu, ale aj šťastie. Vyzeralo to totiž oveľa horšie zo začiatku, než to teraz je," rozhovoril sa vždy optimisticky naladený hráč. Pôvodná správa zo Španielska bola totiž taká, že má zlomenú nohu v členku. "Taká bola prvotná diagnóza, lebo som mal nohu neprirodzene vytočenú. Ukázalo sa však, že som si spôsobil špirálovitú zlomeninu holennej kosti. Mám to také pokrútené..." Pacient sa podrobil operácii, ktorá trvala dve hodiny, lekári mu postihnuté miesto spevnili skrutkami. Tie by tam mali zostať natrvalo, odborníci sa vyjadrili, že je zbytočné to vyberať a predlžovať tak čas rekonvalescencie. Náš zástupca sa ocitol vďaka perfektnému prístupu v prestížnej nemocnici, ktorá sa nachádza dvadsať kilometrov od Barcelony. "Chodia tam tí, ktorým zamestnávatelia špeciálne priplácajú zdravotné poistky. To sa odráža v starostlivosti o maródov, ktorá je nadštandardná. Všetko hradil klub, ja by som sa nedoplatil," zasmial sa Gapa, ktorý, mimochodom, v tomto zariadení, videl i ďalších niektorých popredných športovcov FC. Trebárs vedľa na izbe ležal chýrny futbalista Luis Enrique. "Pobudol tam dva dni, absolvoval niektoré vyšetrenia. Mal starosti so zadným stehenným svalom. Do reči sme sa ale nedali, ja som bol pripútaný na lôžko. Bolo to tesne po tom, čo sa Barcelončania vrátili z vystúpenia v Anglicku v Lige majstrov na ihrisku Arsenalu. Okrem neho som tam videl aj jedného Brazílčana, ktorý sa venuje sálovému futbalu a patrí k lídrom v tomto odvetví."

Slovák strávil medzi sterilnými štyrmi stenami 22 dní. Operácia našťastie dopadla úspešne. Lekári sa zhodli na tom, že je zbytočné trápiť ho dlhším pobytom v cudzom prostredí. Psychicky je pre pacienta príhodnejší pobyt doma, medzi blízkymi. Dovolili mu hneď, ako to bolo čo najskôr možné, odcestovať pod Tatry. Pravda, ďalšiemu obvyklému liečebnému procesu sa nevyhne. Najprv vedel o tom, že šesť týždňov treba vláčiť so sebou sadru. Koncom decembra ide na kontrolu a vtedy sa ukáže, či ešte biely krunier bude zdobiť jeho končatinu dva týždne dlhšie alebo nie. "Barcelonskí lekári mi umožnili odchod s tým, že sa doliečim na Slovensku. Všetko mi hradí poisťovňa." Dvadsiateho siedmeho decembra uplynie mesiac odvtedy, čo má sadru. Pokiaľ návšteva u lekára dopadne podľa predpokladov, pôjde dolu a začnem s rehabilitáciou. "Bude to zo začiatku ťažké, odhady hovoria o tom, že tento proces potrvá približne dva mesiace. Navštívim pána doktora Varholíka, ortopéda, ktorý je mojím susedom. Je to inak strýc bývalého známeho košického hokejistu Jana Varholíka."

Hokejistu si každý predstavuje na korčuliach. Zavše však tento neodmysliteľný výstroj vystrieda aj iná pomôcka barly. "Mám ich po lakte. Dali mi ich ešte v Španielsku. Nemôžem ešte dostúpiť na pravú nohu, nemám ešte podpätok." Pre tohto borca tento "karambol" bol vlastne prvým v kariére. Dosiaľ sa mu všetky vážne úrazy vyhýbali. Prirodzene, zažil "bežné" šrámy, stehy, vybité zuby, odreniny, zlomený nos, ale z toho sa vylízal raz-dva. Podpichli sme ho, že keby sa už venoval niečomu inému, a nie naháňaniu puku, mohol byť ušetrený tejto tortúre. Zareagoval však príslovečne: "Možno by som bol už častejšie polámaný."

Postupne a nenásilne sme sa dostali aj k inkriminovanému stretnutiu, keď sa mu to prihodilo. Nie je príjemné vracať sa k udalostiam, pri líčení ktorých naskakuje husia koža. Podtatranec sa však napriek tomu ochotne rozhovoril: "Bol to druhý zápas sezóny. Nastúpili sme doma proti madridskému tímu, s ktorým sme prehrali 1:4: V poslednej tretine v 52. minúte prišiel úplne bežný kontakt v strednom pásme pri červenej čiare, klasický súboj o puk, v ktorom som sa zrazil s protihráčom. Nebolo to nič strašné na pohľad, len také ťuknutie. Predtým som podobných nárazov absolvoval neúrekom a daktoré vyzerali oveľa nebezpečnejšie. Ja som odletel na jednu stranu, súper na druhú. Padal som na ľad na pravú stranu, celým telom som sa vykrivil. Noha mi zostala nanešťastie v ryhe, lebo ľad bol nekvalitný vzhľadom na teplé počasie, ktoré pretrvávalo aj v neskorých večerných hodinách, veď zápasy sa tu začínajú o deviatej až jedenástej. Po tom , čo som sa ocitol na ľade, chcel som vstať, ale s nohou som nemohol pohnúť. Tak som sa vrátil do normálnej polohy, rovnej a znovu som to chcel vyskúšať. Prišiel však druhý kontakt, prisadol som si nohu a protihráč sa zvalil ešte na mňa. Počul som trikrát rupnutie v končatine..."

To, čo nasledovalo potom, pripomínalo scénu z hororu. Peter si už na nič nepamätal, ale vie, čo sa dialo, a to z rozprávania spoluhráčov. Záchranka síce prišla okamžite, v priebehu troch minút, ale jemu sa zdalo, akoby to bola celá večnosť. "Vraj som strašne vrešťal od bolesti. Bol to doslova ryčanie. Teraz sa už nad tým smejem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Moje zvuky boli zo šoku, ale hlavne z nepredstaviteľných útrap. Horšie som nezažil. Ošetrovatelia ma odviedli za mantinel, ale najprv išli ratovať dve ženy, ktoré odpadli. Jednej staršej dáme museli dávať kyslík, tak jej prišlo zle. Bola z toho hotová, skolabovala z môjho žalostného revu." Po prevoze do nemocnice nešťastník desať dní musel čakať, kým noha odpuchla a tak sa dostal pod skalpel. Bol tam síce komfort, vynikajúca starostlivosť a čas utekal relatívne rýchle, ale i tak bolo otupne. "Mal som však aj chvíle, keď mi bolo ťažko a prepadali ma chmúrne myšlienky. Chodili ma pozerať aj známi. Napríklad tréner Peter Opitz, bývalý obranca Nitry, ktorý teraz trénuje Barcelonu. On mi značne pomohol, prišiel vždy, ako mohol, hoci to bolo hodinu cesty autom. Zaujímal sa o mňa, bol naozaj super. Ukázali sa aj prezidenti klubu, tiež Milan Žitný, bývalý hráč Dubnice, ktorý v FC rovnako hrá."

Práve Žitný sprostredkoval Gapovi (spolu účinkovali pred časom v Košiciach) angažmán. Keď v Barcelone zistili, že im chýba jeden obranca, tak si spomenul na Petra a okamžite mu volal. Predsa len Peter je skúsený a tak jeho prehľad bol žiadúci, aby usmernil mladších spoluhráčov. Trvalo len pár dní, kým sa veci vybavili a veterán sa mohol pobrať na Pyrenejský polostrov. "Aj napriek tomu, čo sa stalo, neľutujem svoje rozhodnutie."

Dozvedeli sme sa, že FC Barcelona je má oficiálny názov pre všetky športy. Klub zastrešuje každé odvetvie, sú to tzv. sekcie športu vrátane futbalu, basketbalu, hokeja na kolieskových korčuliach, hádzanej, hokeja. "Všetci členovia FC majú i rovnaký dres. Žiadna reklama však na ňom neexistuje."

Úroveň španielskeho hokeja je vraj porovnateľná s poľskými pomermi. Chlapci sú amatéri, študujú alebo pracujú, profesionáli sú len cudzinci. Je tam dosť hokejistov z Kanady, Švédska, Ruska. "Hlavne domáci Španieli sa strašne tešia na každý zápas. Dnes už vie každý korčuľovať a hrať na telo, počínať si kontaktne. Tunajší borci ale dokážu k tomu pridať aj veľký kus srdca. Niekedy nevedeli dobre strieľať, nevynikali skvelou technikou, ale nahradili to obrovskou bojovnosťou, elánom. Doslova boli ochotní hádzať sa do striel aj hlavami. Preto výsledky boli dosť tesné, o gól-dva. Nedá sa povedať, že líder je suverénne najlepší a posledný zjavne zaostáva. Hrá sa iba raz do týždňa, v sobotu, takže po dvoch-troch prehrách treba dlho čakať na úspech a dobehnutie tých, čo sú vyššie v tabuľke."

Súťaž má iba šesť tímov a každý hrá s každým (štyri razy doma a štyrikrát vonku) až do konca apríla. Systém je ale špecifický a na prvé počutie priam až komický. Najprv celky sa stretávajú o body v rámci ligy do januára. Potom príde mesačné obdobie zrýchleného rytmu zápolení, keď sa nastupuje na ľad dva razy do týždňa. Pred touto pasážou sa ale anulujú predošlé ligové body a začína sa akože odznova a hrá sa tzv. Španielsky pohár. Výsledky sa v tejto časti na konci zrátajú, urobí sa tabuľka a body sa potom prenesú do ligového sumáru. Údajne to má ale opodstatnenie, lebo pohár má v tejto krajine cveng. "Finančne, ak to mám porovnať, tak sa to platovo približovalo k Poľsku, ale tu na rozdiel od Poliakov všetko platili načas. FC je veľkoklub, kde všetko klapalo. Počnúc oblečením, výstrojom a ostatnými záležitosťami až po vyplácanie mzdy. Oni si nedovolia niečo zanedbať. Majú síce zavše na vybavovanie dosť času, ale to je typické pre južanov."

V uplynulom ročníku bola majstrom Jaca (z tohto tímu je 75 percent reprezentantov). Barca pred tromi rokmi naposledy dominovala. Inak, v FC bol pred rokmi aj Ján Mitošinka, niekdajší šéf slovenského zväzu. Vraj zanechal veľmi dobrý dojem, stále ho uznávajú a spomínajú naňho. "Zistil som, že Španieli sú radi, keď sme im prišli pomôcť. Tréner Opitz je v mužstve druhý rok, Žitný prišiel tesne predo mnou. Z legionárov na súpiske figuroval ešte Rus, Ukrajinec, Švéd. V stretnutí mohli nastúpiť naraz piati legionári. Kuriozitou bola účasť dvoch japonských spoluhráčov, študentov. Boli zlatí, hlavne ak sa stretli s nami a pozdravili so svojím prízvukom: ahojte! Okrem toho ešte mojím spoluhráčom bol dokonca i chlapec z Portugalska." Štadión je 50 metrov od Nou Campu a má kapacitu 1500-2000 miest. Nie je to nič veľkolepé, ale útulné. Divákov chodilo približne pol tisícky. Hokejovejším mestom je Jaca a Madrid, ktorý je rivalom Barcelony. "Liga odštartovala neskôr ako mala, v druhej polovici októbra. To preto, že bolo veľmi teplo. Ja som sa zranil štvrtého novembra." P. Gapa vytiahol perličku, že koncom novembra sa jeho spoluhráči boli ešte kúpať v mori. "Sneh tam nepoznajú, takže iba hokej im približuje zimu."

Vo februári či marci by sa mal slovenský hokejový nešťastník nadobro vyliečiť. Chce to však poriadne rozchodiť a nič neuponáhľať. Trénerovi Opitzovi končí zmluva v júni. Ak by bola s ním spokojnosť, rátal by s Popradčanom v ďalšom ročníku. "Rád by som sa tam vrátil. Aj preto, že som mal možnosť vidieť i šesť futbalových vystúpení Barcelony a štyri basketbalové duely. To bola paráda. Dostali sme vstupenky na tieto duely od klubu, bola to forma odmeny pre nás, hokejistov. To boli najkrajšie prémie," dodal slovenský hokejista Peter Gapa, ktorý zaknihoval tri asistencie a ako dodal, verí, že ku gólom sa dostane nabudúce. Predpokladá, že dres FC si ešte oblečie. Niečo načal a to sa patrí predsa dokončiť.