A okolo siedmej sa nad Prešovom rozpútalo peklo.
Vzhľadom na to, z ktorej strany lietadlá prileteli, celé polstoročie muselo sa o bombardovaní cudne mlčať, hoci podľa nejedného tvrdenia práve Prešov utrpel na Slovensku najväčšie škody. Aj zničujúcemu náletu 20. decembra 1944, tiež nie poslednému, predchádzalo niekoľko menších: v septembri zahynulo jedenásť ľudí, v novembri bombardovali lietadlá Červenej armády evanjelické kolégium, kde sídlil pohotovostný štáb Hlinkovej gardy.
"Tri rakety sa pomaly spúšťajú ako ohnivé gule, za nimi ďalšie a ďalšie," zaznamenala si do denníka štrnásťročná Elvíra. "Sedem hodín večer, ale vidno ako vo dne. Vtom tresk a celý dom sa len tak otriasol. Utekali sme do bunkra na záhrade, v strachu a úzkosti sme čakali, kedy sa na nás všetko privalí. Počuli sme strašný hukot a hvížďanie."
Dnes už nebohého scénografa Martina Brezinu zastihlo bombardovanie v kolkárni na Záhradnej ulici, kam sa chodil stravovať. "Do krytu by som sa už nedostal, skočil som teda do otvoru dverí. Tam sa vraj najskôr dalo uchrániť." Naokolo vysoko v korunách stromov vybuchovali trhavé bomby (po vojne ich počet odhadli na tri tisícky).
Jedna z prvých padla na sídlo gestapa v budove policajného riaditeľstva na Konštantínovej ulici. Jozef Štegena bol jeden z nemnohých väzňov, ktorým sa podarilo ujsť. "Časť cely sa rúti s rachotom spolu s ľuďmi. Do nosa mi udrel ostrý zápach síry, vyšľahli plamene. Vypáčili sme dvere na druhom poschodí. Od ďalšej bomby sa rúca i zvyšok chodby. Po schodoch sme zbehli do pivnice."
"Ľudia v každom okamihu očakávali, že sa nad nimi zvalí strop, bomba prerazí sklepenie a rozhodí dom od základov," spomína sa rok nato vo vianočnej prílohe Ozveny, týždenníka prešovských Demokratov. U mnohých sa strašné očakávanie naplnilo. Zahynuli celé rodiny, štyri, päť aj šesťčlenné, rodičia s deťmi, študent, robotníci, povozník, knihársky pomocník, traja bulharskí záhradníci i žobráčka. V pazúroch gestapa, zato pod sovietskymi bombami vyhasol život stolára i šoféra, kníhtlačiara, holiča, advokáta, úradníka i robotníka. Spolu s matkou, starou matkou a dvoma bratmi zahynul päťmesačný Rudol Majdak v rovnakom čase ako osemdesiatdvaročná Margita Seredayová, o manželku toho večera prišiel aj maliar Maximilián Kürth.
Hodinu a štvrť trvalo príšerné divadlo, o štvrť na deväť sa mešťania odvážili z úkrytov. "Len sem tam sme videli celý dom alebo takú ulicu, kde nepadla v posledných dňoch bomba," konštatoval po vojne Hlas ľudu, denník miestnych komunistov. Podľa mestskej kroniky bomby úplne zničili 207 bytov a poškodili 3053. Zasiahli biskupský palác (v suteréne sa nachádzal nemecký poľný lazaret), internáty na Baštovej a Jarkovej ulici aj Sirmaiov palác, dnes sídlo pravoslávnej fakulty, kde bývali nemecké spojárky. Ťažko poškodili obe kiná, františkánsky kostol i evanjelickú faru, kasárne. Zasiahli síce aj železničnú stanicu, nie však vojenský transport, ktorý sem práve došiel z východu.
Matriky troch najväčších cirkví v meste uvádzajú dohromady stojeden obetí náletu, práve toľko ako mestská kronika. Podľa nej mali Nemci vyše tristo mŕtvych, počet usmrtených väzňov gestapa sa odhadol na 120 až 130. O štyri dni neskôr v poloprázdnych kostoloch o šiestej večer konala sa polnočná.
Bombardovanie by nebolo malo také zničujúce dôsledky, nebyť podkladov, ktoré lietadlá navigovali na príslušné ciele. Mapku mesta s vyznačenými objektmi osobitnej dôležitosti dodali partizánom na Kojšovskej holi, odkiaľ sa dostala do Kyjeva, Vladimír Zorvan, jeho brat Emil a ich švagor Július Zachariáš, poslední dvaja gréckokatolícki farári.
Na príčine bolo najskôr nemecké poľné komando v Solivare, ktorému sa na jeseň 1944 podarilo vytvoriť novú frontovú líniu pozdĺž Ondavy a ďalej do Maďarska. Ibaže ani tá by nebola dlho odolávala, navyše Prešov v tom čase už opustili väčšie jednotky, výsledok vojny bol jasný. Keďže bomby nezasiahli ani významnejšie vojenské objekty, mnohí sa nie neopodstatnene nazdávajú, že nálet bol vedený najmä proti civilnému obyvateľstvu. Jednako sa ani hneď po vojne nepripúšťali nijaké pochybnosti o tom, či mal nálet zmysel. Oficiálne sa smútilo za väzňami na gestape, o ostatných obetiach sa mlčalo.
Podľa dobového údaja bol Prešov bombardovaný dohromady dvadsaťštyri ráz, zahynulo tristošesť ľudí. Ešte dlho po vojne nachádzali pri stavebných prácach nevybuchnuté bomby. Odstraňovanie škôd sa financovalo z osobitného fondu spolu s obnovou vypálenej Zlatej Bane. Nárok na podporu mal však iba majiteľ domu, kde nebolo viac ako dve bytové jednotky. Ostatní majú vraj dosť peňazí na to, aby škody uhradili z vlastného vrecka.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
