situácie nepozná. Vo výške, v boji s prírodou je človek odkázaný iba na vlastné schopnosti a pomoc svojho spoločníka. Stav strachu a odvahy musí byť pri tomto športe vyrovnaný. Za akékoľvek zabalansovanie zaplatí človek životom," povedal na margo športu, ktorému podľahol vo svojich pätnástich rokoch, člen Horolezecko-expedičného klubu Slovenský raj v Smižanoch Peter Frankovič.
Tento vyznávač športu, ktorý poniektorí nazývajú samovražedným, iní zase najtvrdším, má za sebou štyri dosiahnuté takmer sedemtisíc metrov vysoké vrcholy. V marci v budúcom roku plánuje so svojimi troma spoločníkmi dosiahnuť piaty najvyšší vrch sveta (8 481 m) Makalu. Tento výstup bude výnimočný tým, že spomínaný himalájsky štít do roku 1954 nikto nepreskúmal. Za súpera si horské podmienky tohto masívu vybrali Slováci iba v roku v 1973 a dosiahli vrchol na juhozápadnom pilieri. O tri roky nato, hlavný vrchol Makalu dosiahli Slovák Milan Kriššák a Čech Karel Schubert. Na ceste späť však za toto víťazstvo zaplatil Schubert najvyššou cenou. Životom.
"Do základného tábora, kde pôjdeme asi sedem dní, potrebujeme na odnesenie asi jednej tony batožiny najať miestnych nosičov. V minulosti sa batožina prepravovala vrtuľníkom, nepálska vláda to však zakázala s cieľom dať pracovné príležitosti miestnym ľuďom. Tí si na tejto sedemdňovej nosičskej púti zarobia na celoročné živobytie," priblížil aj týmto príkladom nákladnosť takejto horolezeckej expedície P. Frankovič.
Pri najímaní nosičských služieb musia byť horolezci však aj znalcami miestneho náboženstva a kultúry. Deň alebo dva pred významným sviatkom je nosič schopný uprostred pochodu položiť batožinu na zem a vrátiť sa domov.
Laická verejnosť spoznáva príchuť horolezeckého športu iba v prítmí svojich obývačiek pred televíznymi obrazovkami. Muži ale aj ženy visiaci na skalnatých útesoch, vystavení rozmarom prírody...
"Tvorcovia takýchto filmov si za hlavný cieľ kladú zobraziť hlavne akčnosť celej situácie. Realita takýchto výstupov je však oveľa krutejšia ako vo filmoch. Útrapy, bolesť, ktoré niekedy zažívame, sú ťažko predstaviteľné," dodal P. Frankovič.
Veľmi často sú títo muži vystavení napríklad vetru, ktorý dosahuje rýchlosť 150 kilometrov za hodinu pri teplote mínus 25 stupňov. Ďalším rizikom je fyzická únava, kedy sa psychika horolezca natoľko zlomí, že si sadne do snehu a čaká na smrť. Aj príroda, z lona ktorej človek vzišiel, prezentuje pri týchto situáciách biednemu ľudskému tvoru svoju nadvládu.
"Pri výstupe, keď zanechávam za sebou styčné laná, môže spadnúť kus ľadovca a prerezať mi lano a cestu späť...," popísal ďalšie možné riziko, kedy uprostred horskej prírody môže takýmto odvážlivcom dýchnuť smrť do tváre, horolezec zo Spiša.
Pri výškovom horolezectve, ktoré je jeho parketou stratil tento muž počas svojej športovej kariéry sedemnástich priateľov.
Špecifické vzťahy nastávajú medzi členmi výpravy v prípade, keď sú medzi nimi aj ženy. Vtedy akékoľvek súkromie a intimita ostáva v bežnej nadmorskej výške. Čím vyššie expedícia stúpa, tým sa viac rozdiely medzi nimi vyrovnávajú.
"Pri vykonávaní telesných potrieb nepripadá do úvahy odbehovanie do ústrania. V takýchto podmienkach to nie je možné. Aj džentlmenstvo sa v týchto prípadoch preferuje iba v minimálnej miere. Myslím si, že to ani nie je treba. Ženy horolezkyne sú psychickí veľmi zdatné, niekedy vydržia viac ako muži, a čo je pre mňa prekvapením, oveľa lepšie znášajú chlad," popísal špecifiká zmiešanej expedície P. Frankovič.
V závere som sa laicky opýtala, čo vyznávača tohto športu vedie k tomu, keď je taký nebezpečný, aby ho praktizoval.
"Je to iný šport ako ostatné a v prvom rade je čistý. Žiadny úplatok a vypočítavosť nepripadá do úvahy. Okrem toho je to túžba zdolať hranicu, ktorú si človek stále stavia vyššie a vyššie," zaznela odpoveď z úst horolezca, ktorý raz do roka na dva mesiace opúšťa svoju rodinu, aby si splnil svoje sny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
