členom expedície v Mongolsku, o niekoľko rokov neskôr dokonca v Himalájach. Presne 29. júna 1979 sa po druhýkrát narodil. Prežil pád vrtuľníka. O dva roky na to už znova liezol. Aj dnes je členom THS, počúva vlastného syna a hoci nevelí, všetci ho volajú "tatko", syn aj kolegovia. A všetci dnes vlastnia jeho knihu spomienok na to najlepšie i najhoršie, čo ho počas života stretlo, plnú vlastných fotografií, ktorú pred dvoma dňami uviedol do života tak, že ju dal posypať smrekovým ihličím. Ladislav Janiga.

V utorok ste priviedli na svet ďalšie zo svojich detí, knihu. Aj vy sám ste sa narodili nie jeden, ale hneď dva razy. Čo tomu predchádzalo?

- Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Bol koniec júna 1979. Cez víkend sme sa vrátili z Himalájí. V pondelok sme nastúpili do práce a poobede prišla hláška na dispečing Tatranskej horskej služby o páde nemeckej turistky v oblasti Bystrého sedla v Mlynickej doline. Podľa prvotnej informácie išlo o zlomenú nohu. V tom čase nám federálne ministerstvo vnútra poskytovalo vrtuľník Mi-8. Po prílete na miesto sme však zistili, že turistka tam nie je. Pilot sa preto rozhodol, že nás vysadí v rebre Štrbského štítu, aby sme mohli prehľadať okolie.

To je posledné, čo si z toho dňa pamätáte?

- Musím povedať že áno, pretože vôbec neviem, čo sa vlastne stalo. Chystali sme sa na vystúpenie z vrtuľníka. Každý si upravoval výstroj a venoval sa svojim veciam. Zrejme sme spodkom stroja narazili na kamenný výčnelok. Nasledoval asi stometrový pád dolu. Z roztrhnutého trupu z vrtuľníka vypadli všetci pasažieri s výnimkou jedného, ktorý bol pevne pripútaný. Na mieste zahynul prvý pilot, palubný mechanik a štyria záchranári. Ďalší kolega ich nasledoval o niekoľko hodín neskôr. Zachránili sa len dvaja. Ja a druhý pilot. Čo si z toho pamätám? Množstvo sált, nárazov, výbuch nádrže s pohonnými hmotami, výkriky... Ako som sa dozvedel neskôr, zhruba dva mesiace od pádu, utrpel som množstvo zlomenín, poškodenie malého mozgu, popáleniny tretieho a štvrtého stupňa v dolnej časti tela.

Niekoľko týždňov nebolo isté, či prežijete. Napriek tomu sa vám to podarilo. V čom je to, že túžba zostať sa skutkom stala?

- Viera v život je asi niečo, čo je vybudované v mnohých z nás, ktorí máme pud sebazáchovy nadobudnutý v horskom prostredí. Tam je totiž potrebné dobre si zvážiť každý nasledujúci krok. Až tam si človek uvedomí, ako ľahko môže prísť o svoj život. Napokon, videl som aj horšie úrazy, ako bol ten môj. Spomínam si napríklad na slepé deti. Hovoril som si, že ich svet bude po celý ich život tmavý. Môj nie. Videl som ľudí bez končatín a ja som predsa mal ruky aj nohy v poriadku. A tak som začal cvičiť a rehabilitovať, až som sa opäť postavil na svoje nohy. Nemocnicu v Šaci pri Košiciach som opustil po piatich mesiacoch liečby, ale po svojich.

Hoci ste vtedy odišli z nemocnice, až do týchto dní sa tam cyklicky vraciate.

- Keďže od pása tela nadol mám kompletne urobenú plastiku po rozsiahlych popáleninách, často som tam chodil, aby mi plastické operácie opravovali. Priznám sa, že poslednú operáciu som absolvoval asi len pred mesiacom. Ja tomu hovorím, že každá ďalšia plastická operácia je mojou novou STK. Lekári ma opravia, spojazdnia a ja sa o rok opäť vrátim, aby ma znovu dali do poriadku.

To ale zrejme nebol ten najväčší problém.

- Poškodenie malého mozgu spôsobilo, že som stratil schopnosť držať rovnováhu. A ja som sa tak veľmi chcel vrátiť na svahy a najmä opäť sa postaviť na lyže. Preto som najprv začal chodiť popri ceste a snažil som sa nestratiť balanc na bielej čiare. Neskôr prišli na rad koľajnice. Nakoniec som chodil do schodov, lenže pospiatky. Posledné slovo však mali moji priatelia, ktorí mi pomohli vrátiť sa do hôr.

Na vašom návrate je zaujímavé, že ste nezanevreli na prácu, kvôli ktorej ste takmer prišli o život. Skrátka ste sa vrátili späť do radov Tatranskej horskej služby.

- Som síce vyučený vodoinštalatér, som kúrenár a ovládam aj klampiarčinu... Napriek tomu, že v horách zarobím menej, nikdy som neuvažoval o odchode z nich. Hory sú môj život. A ešte je tu jeden moment. Na vlastnej koži som skúsil, ako je to čakať, kým bolestivo zranenému niekto príde na pomoc. A preto budem rád, ak svoje skúsenosti zužitkujem v prospech ďalších ľudí.

Vy ste sa však nevrátili len do Tatier, ale aj do veľkých hôr. Ako vám to šlo?

- Presne o rok a jedenásť mesiacov po nehode som vystúpil na vrchol Elbrusu (5642 m. n. m.). A aby to nebolo také jednoduché, tak som horu spoločne s Pavlom Rajtárom a ďalšími dvoma priateľmi zlyžoval. Nasledovali Kasbek, Pamír, Huascaran v Južnej Amerike, equádorské sopky, ale aj Nový Zéland a Austrália.

Do hôr ste sa vrátili nie ako turista, ale ako horolezec. Čo vás hnalo nazad?

- Všetko, čo som kedy robil, bolo kvôli horám. Sú zmyslom môjho života. Veľa vecí som videl, množstvo z toho, čo som zažil, zostalo vo mne.

Liezli ste prakticky na všetkých kontinentoch. Ktoré z hôr sa vám zdajú byť najkrajšie?

- Pekne je všade na svete. Najkrajšie sú však bezpochyby Tatry. V zime sú ich steny podobné alpským. V lete zase na rozdiel od iných vysokých pohorí poskytujú možnosť letných túr. Vo veľkých horách je treba na to mať, aby ste zdolali vrchol, alebo prežili. V Tatrách si každý môže vybrať, ktorú trasu si zvolí. Tu je to na človeku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.