mužovi v čiernom. Tí hanblivejší ukradomky hľadajú gombík, žmolia ho medzi prstami a želajú si šťastie. Odvážnejší pristupujú ku kominárovi a zhŕňajú sadze z jeho pliec, dávajú si ich medzi palec a ukazovák a želajú si to isté. Najsmelšie sú deti. Ak sa dostanú k jeho dlhej stočenej štetke zvanej štosák, sadze zhŕňajú do otvorených dlaní. S tým rozdielom že ich nenapadne nič si priať. Napokon, sú to deti.
"Kedysi možno bolo toho šťastia trochu viac ako teraz. Aj nás bolo viac. Len v Poprade sme ešte pred niekoľkými rokmi vymetali šiesti, dnes sme iba traja. V Kežmarku nie je nik. Podobne v Levoči. A v Starej Ľubovni máme len jediného kolegu," načrtol nám svoj vzorec šťastia popradský kominár Pavol Tatarko.
Pravda, tento stav prináša aj prozaické problémy. Jedným z nich je napríklad to, že nielen bežní smrteľníci, ale ani kominári dnes už akosi nestíhajú urobiť všetko, čo sa od nich počas pracovného dňa žiada. "Je to jasné. Ja sám robím len na zákazky, obyčajne pre firmy a tak sa stáva, že rodinné domy musia nezriedka čakať," hovorí muž, ktorý sa cez deň pohybuje zásadne v čiernom. Na druhej strane však, kto by si myslel, že od komína ku komínu sa presúva na bicykli, ten sa zásadne mýli. Používa auto, vlastní mobilný telefón a dokonca má aj civilné šaty.
A ako je to s tým šťastím? "Ľudia ho hľadajú odjakživa. Nielen teraz, v dnešných pohnutých časoch. Ľudstvo chcelo byť vždy šťastné a my kominári sme boli vybratí za sprostredkovateľov," tvrdí P. Tatarko a dodáva, že najviac ho na uliciach zastavujú tipujúci. Niektorí urobia nejaký rituál, iní zase sľubujú, že sa s ním rozdelia o výhru, pozývajú na kávu... "Stalo sa dokonca, že jeden pán sa po prvom náhodnom stretnutí ku mne vrátil a poďakoval mi. Povedal, že po tom, ako ma stretol, mal šťastie pri vybavovaní vecí na úradoch. Že mu skrátka všetko vyšlo a že je to vďaka mne," teší sa zo života P. Tatarko.
Napokon, pripúšťa, že ani jemu samotnému sa šťastie nevyhýba, rovnako ako sadze na jeho kabáte. Hoci je už v dôchodkovom veku, zatiaľ sa mu vraj nestal žiaden karambol. Možno je to aj preto, že ako učeň sa učil vymetať na vtedy jednom z najvyšších komínov v Poprade, ktorý tvorí súčasť niekdajšej parnej elektrárne, dnes výstavných priestorov Tatranskej galérie.
P. S. Tento materiál nevznikol náhodou. Prostredníctvom popradského kominára Pavla Tatarku chce redakcia Tatranského denníka rozoslať šťastie v predvianočnom čase nielen svojim čitateľom a priaznivcom, ale všetkým ľuďom, ktorí sa oň usilujú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
