ako počas celej jarnej i jesennej sezóny.
V závratnom tempe vybavili poslanci pomerne objemnú agendu zákonov tak, že vcelku závažné témy prechádzali bez rozpravy, bez jediného prihláseného rečníka (!), jednu po druhej až k hlasovaniu v spoločnom balíku, keďže individuálne sa nedalo zabezpečiť uznášaniaschopné kvórum. Hoci šlo väčšinou o prvé čítania zákonov, tento pokleslý štýl je hanbou slovenskej legislatívy i politického systému krajiny.
Je znevažovaním občanov, ak určujúcim kritériom, ktorým sa riadi priebeh parlamentných schôdzí a ich tempo, je fond voľného času poslancov. Zvlášť markantne sa tento motív zatrblietal práve teraz; ak v "bežných" týždňoch vedia vysedieť aspoň do piatku poludnia, odkiaľ vzali tú drzosť "zavrieť firmu" v stredu 19. decembra iba preto, že sme pred Vianocami? U koho to videli, kde sa také čosi umožňuje, kto si to okrem poslancov ešte tak môže dovoliť?
Keby mali "nadrobené", tak nech, veď zákonodarná práca nemá charakter "od ôsmej do šestnástej". Ale presný opak je pravdou - do januára i celého roka 2002 si prenášajú resty, ktoré už do konca volebnej periódy ani nemôžu stihnúť. Vzhľadom na prázdniny a kampaň bude totiž štandardná politická prevádzka na Slovensku pauzovať od konca mája do začiatku novembra (v októbri sa bude zostavovať vláda)!
Až trestuhodne laxný vzťah k povinnostiam demonštruje tento parlament ustavične. Samozrejme, diferencovať medzi poslancami i klubmi je možné, celkový "umelecký" dojem je ale zničujúci. Rovnako nedostatočnú známku zaslúži "technická hodnota" práce; je úplne bežné, že poslanci, vyzvonení ako stádo oviec zo všetkých chodieb a bufetov, nevedia niekedy ani názov zákona, o ktorom hlasujú. Riadia sa iba nápovedami "službukonajúceho" klubového človeka, ktorý ukáže, aký gombík zatlačiť.
Modelovým (a na rozdiel od množstva iných poriadne medializovaným) príkladom bola kauza gastrolístky. Všetko hlasovalo podľa dohody klubov, bez poňatia, o čom to je, a zákon sa "musel" opravovať potom až cez prezidentské veto. (Musel je v úvodzovkách preto, lebo absolútnym paradoxom je, že návrh Maňku bol systémový. Ak zamestnávateľ má zamestnancovi prilepšiť, nech mu príspevok na jedlo zahrnie do mzdy.)
Vážnejšie následky môže mať "mentálny skrat" (Šebej), ktorý sa udial pri schvaľovaní rozpočtu; Národný bezpečnostný úrad, na ktorý ministerka financií v návrhu zabudla, navýšenie nedostal. Vážení poslanci totiž nepochopili, že bez funkčného NBÚ sa do NATO nedostaneme. Išlo pritom o jedinú plne opodstatnenú, ba vitálne nutnú požiadavku na zvýšenie výdavkov; naši zvolení zástupcovia, koaliční ako opoziční, sa radšej infantilne a populisticky babrali s miliardou, ktorou si ich vláda kúpila (podplatila), aby sa vyhla možnému kolapsu v záverečnom hlasovaní.
Naopak, skoro žiadnu medializáciu nemal návrh exposlanca Šimka (dnes ministra vnútra), ktorý chcel ešte v máji zrušiť prax prezenčných listín a zaviesť nový spôsob kontroly dochádzky, viazaný na procedúru hlasovania. Podpisy na "prezenčkách" sú totiž v našom milom parlamente celkom bežne tzv. fiktívne - poslanec príde ráno, zapíše sa a spokojne odkráča. Návrh, samozrejme, neprešiel, keď ho podporila iba časť koalície. Nebol ani dobrý, keďže sankcionovať za tri neospravedlnené neúčasti na hlasovaní denne je asi naozaj nad rámec slobodného výkonu mandátu. Príznačné iba je, v akej rýchlosti, tichosti (bez rozpravy) sa iniciatíva zmietla zo stola - títo poslanci o vlastnej zodpovednosti verejne diskutovať ani nechcú.
Okrem aspektu legislatívnej nekvality je v hre možno ešte vážnejší moment - dôvera občanov v tento spôsob spravovania vecí verejných. Posledný výskum ÚVVM je síce systémovo nezmyselný, keďže je absurdné porovnávať inštitúcie s rôznym poslaním, ale predsa: 77-percentný rating nedôvery k parlamentu proti 19% dôvery, čím NR SR vedie negatívny i pozitívny rebríček, je alarmujúci. To sú privysoké, resp. prinízke "preferencie", aj keď je porovnávanie s armádou či cirkvami úplne scestné.
Paradoxom môže byť, že mnohé kritiky slovenského parlamentu sú zároveň povrchné či úplne blbé. (Napr. že sú platení asistenti, či slabá dochádzka ako holý fakt; ak poslanec pracuje vo výboroch, vie, o čom hlasuje a je prítomný, povedzme na 70-80 percentách hlasovaní, na pléne už ani sedieť nemusí.) So všetkým dokopy je však stav NR SR kritický a tento poznatok je azda najväčším rozčarovaním odchádzajúceho roka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
