zarobí. Možností do ktorej krajiny vycestujete a na ako dlho, je veľa. Niektorých však inzeráty v tlači dostatočne nepresvedčia. Rozhodol som sa preto položiť pár otázok Silvii (20 r.), ktorá sa na prácu opatrovateľky dala pred dvoma rokmi v Anglicku.

Ako si sa o Au Pair dozvedela a čo ťa viedlo k tomu, aby si sa na túto prácu dala?

"O práci opatrovateľky som sa dozvedela z tlače. Zatelefonovala som do agentúry, prišla do Bratislavy a vybavila som si víza. O mesiac som sa už lúčila so svojou mamou na autobusovej stanici. Vyštudovala som strednú zdravotnícku školu zdravotá sestra, lenže, keď som sa dozvedela, že môj nástupný plat má byť necelých päť tisíc, povedala som si: "To nie, takto skončiť nechcem!" Jednou vetou, nemalo ma tu čo motivovať, preto som odišla."

Ako si prežívala cestu a prvé dni v Anglicku?

"Cesta bola príšerná, nikoho som nepoznala a bolo mi smutno. Pri rakúskych hraniciach som to nevydržala a rozplakala som sa. Uľavilo sa mi, a vtedy bol ten moment, keď som si zaumienila, že to dotiahnem do konca. Rodina ma privítala veľmi milo, bola som prekvapená. Nevedela som si ich ani predstaviť. Deti, o ktoré som sa mala starať boli vo veku tri, sedem a deväť rokov. Bola som v strese. Angličtinu som až tak dobre neovládala a bála som sa, že im nebudem rozumieť. Mýlila som sa. Samozrejme, že som si niektoré slová musela domýšľať, ale išlo to."

V čom spočíva tvoja práca?

"Ráno vstávam na siedmu, prichystám deti do školy, upracem a neskôr sa venujem najmladšej, ktorá je doma. Keď sa deti vrátia, hráme sa spolu. Večer ich uložím spať a mám voľno. Rodičia pracujú. Ginny (matka) je často na cestách a Andrew (otec) je právnik, takže tiež ho veľa nevidím. Ak im navarím a poperiem, priplatia mi."

A čo robievaš cez víkendy?

"Víkendy mám voľné. Pozriem si niečo v televízii alebo si zapnem DVD. Rada chodím nakupovať do obchodných centier, tam dokážem stráviť veľmi veľa času a mojich ťažko zarobených peňazí (smiech). Našla som si tu jednu kamarátku - Marcelu. Je z Čiech a tiež tu pracuje ako opatrovateľka. Je strelená ako ja. Nahovorila ma, aby som s ňou spoznala nočný život, preto sa niekedy spolu vyberieme do ulíc Londýna a... spoznávame (smiech). Nie vážne. Zvyčajne si ideme niekam posedieť, zatancovať, jednoducho odreagovať sa."

Každá zábava niečo stojí... Ako je to s peniazmi? Vieš si aj niečo našetriť?

"Platia ma dobre, nesťažujem sa. Lenže, aby som sa mohla spoločensky vyžiť, niečo si kúpiť, poslať a ešte si aj ušetriť, našla som si nejaké "cleaningy" (upratovanie domácností). Značnú časť zárobku posielam domov, svojej mamke, časť dávam na účet a zbytok si rozdelím na zábavu a nákupy. Londýn je veľmi drahý, ale zvládam to."

Aký najväčší trapas si v Anglicku doteraz zažila?

"Bolo ich veľmi veľa... Pamätám si ako som sa s Marcelou prvýkrát vybrala do pubu. Zobrala som si iba päť libier, lebo som si ich prepočítala na koruny a myslela som si, že mi bohato vystačia na celý večer. Keď som Marcelu s obsahom svojej peňaženky oboznámila, dostala záchvat smiechu. Vraj nemám ani na vstupné. Nahovorila ma, aby som si sadla pred tamojšie Tesco, tvárila sa smutne a držala v ruke papier, kde bolo napísané: "I need money for antibiothic. Thank you."- potrebujem peniaze na antibiotiká, ďakujem. Marcela sa tak smiala, až jej slzy vyskočili. Brala som to ako srandu, neverila som, že mi tam niekto niečo hodí. Ale mýlila som sa. Neverila som vlastným očiam, behom desiatich minút som v klobúčiku vyzbierala tridsaťsedem libier a nejaké drobné. Najlepšie na tom bolo, že sa pri mne zastavila aj moja domáca Ginny. Skoro som sa od hanby prepadla. Opýtala sa ma či som chorá... Viete si predstaviť čo mi dalo námahy vysvetliť jej, že to bol iba žart? Nikdy viac! S Marcelou sme neskôr strávili bláznivý večer."

Ak by sa však naozaj vyskytli nejaké problémy, na koho sa môžeš obrátiť?

"Ak by sa to týkalo rodiny, nebola by som s ňou spokojná a podobne, tak na agentúru. Čo sa týka iných záležitostí, pokojne by som sa mohla obrátiť na svoju terajšiu "rodinu", určite by pre mňa urobili všetko, čo by bolo v ich silách. Som im za to vďačná."

Platnosť tvojich víz skončila pred dvoma mesiacmi a ty si stále v Anglicku. Aké to môže mať následky, nebojíš sa?

"Som tu v podstate "na čierno" a kedykoľvek ma môžu deportovať. Lenže mňa "nedogoňa" (smiech)! To, že som v Anglicku už dávno nemala byť, môžu zistiť už pri obyčajnej kontrole na ulici. Preto si dávam veľký pozor. V prípade, že by mi to nevyšlo... hmm... aj tak som ešte nikdy neletela lietadlom. Dôsledky? Zákaz vstupu na územie Británie na minimálne tri roky, peňažný trest a neviem čo ešte."

Rozmýšľala si už nad tým, čo budeš robiť, keď v Anglicku skončíš?

"Áno. Na Slovensko sa vrátiť nechcem, je to primitívna krajina s primitívmi na "vrchu". Určite sa vyberiem do Holandska a vo svojej práci opatrovateľky budem pokračovať, kým ma to bude baviť. Nikdy však nezabudnem na tých, ktorých mám rada, na ktorých mi záleží, a ktorí mi otvorili oči, aby mi ukázali čo je život! Je tak veľa možností, určite si vyberiem tú správnu."

Na záver posledná otázka, čo by si chcela odkázať našim čitateľom?

"Chcela by som pozdraviť tých, ktorí ma poznajú a všetkým mladým ľuďom by som chcela povedať, aby sa nebáli, plnili si svoje sny, a aby tvrdo išli za svojím cieľom. Všetkým by som chcela popriať krásne sviatky, veľa lásky a kopec darčekov pod stromčekmi."

Autor: Tomáš Dymura

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.