Štúdio S pred siedmou večer." Vtedy mi ťuklo, máme tu predsa Nezávislé divadlá a už III. ročník. Rok ubehol ako voda, a keď som v nedeľu prišla do divadla, uvedomila som si, že festík si minuloročný úspech naozaj obhajuje, a to nie akoby možno niektorí čakali - veľkou reklamou a propagáciou, ale úprimným záujmom okruhu verejnosti a ľudí, ktorí spolupracovali a zúčastňovali sa programu I. a II. ročníka.
Nepredstierané nadšenie prejavila najmä mladšia časť publika a v podstate ma ani neprekvapilo, keď som v pondelok a utorok behala so zaťatými zubami po Košiciach za nejakou voľnou permanentkou. A ony akoby zmizli z povrchu zemského... Dôkazom toho bola vysoká návštevnosť divadiel od nedele 25.11. do nedele 2.12.2001. Na rozdiel od minuloročného festivalu, podľa môjho názoru tiež veľmi kvalitného, tento rok už nevystupovali len Slováci a Česi, ale všetky krajiny vyšegrádskej 4-ky.
Večer 25.novembra som došla do divadla Štúdio a začalo sa v poradí druhé predstavenie - Nauki Manženskie od severných susedov. Bola som hodená do vody, tak ako ostatní, ktorí v poľštine nie sú doma. Ale po 15-tich minútach nejakým zázrakom som začala skoro všetkému rozumieť, no a zvyšok nebolo ťažké uhádnuť. Jedenásť manželských zápletiek a problémov predstavil pár - hysterická, ale vtipná žienka a jej muž ambiciózny ´abstinent´ a ´nefajčiar´. Na scéne sme takisto privítali uvádzačov, zabávačov - poľského jazzového speváka so svojím klavíristom a naopak. Otvorenie festivalu spáchala so svojimi spolupracovníkmi Ľuba Blaškovičová - riaditeľka FND a koordinátorka občianskeho združenia Staromestské divadlo o 14:00 uvedením prvej hry pre deti, tentoraz od západných bratov, zoskupenia Buchty a Loutky. To, ako jediné, vystúpilo na predstaveniach celkom dvakrát.
Pondelok sa niesol v znamení podpory mentálne postihnutých ľudí, ktorej ani dnes ešte stále nie je dosť. Tieto deti, mládež ale aj dospelí preukázali veľa húževnatosti, schopnosti pracovať, ale aj tvoriť. Dokázali to v dielku Mesto, do ktorého ich symbolicky jeho obyvatelia nechceli alebo báli sa prijať... no, nežilo by sa tu krajšie, keby sme si viac dôverovali?
Z Thálie sme sa presunuli do Štátneho divadla, kde sa predstavili opäť poľskí - katowickí umelci.
Originálnym spôsobom zobrazili a kritizovali aktuálnu situáciu a ťažkosti spoločnosti cez individuálne príbehy postáv. Scéna - farebné osvetlenie, piati herci, dialógy minimálne (to som si vydýchla), najdôležitejšiu rolu zohráva hudba, lepšie povedané minimálne zvuky (napr. kvapkanie vody alebo šušťanie papiera a iné...), ku ktorým sa herci pohybovo vyjadrovali. Predstavenie malo depresívny nádych plynúci z nenaplnenej túžby skutočne žiť a nebyť sám.
Každý večer bol organizovaný tak, aby diváci stihli pauzu (cigaretka, drink), presun (keď išlo o výstup v inej budove). Premyslené boli aj obsahy, témy predstavení, tak, aby sa diváci neunavili napríklad pozeraním troch tragédií za sebou... Po pochmúrnych poľských expresionistoch nasledoval úsmevný Příběh Človeka Alexeja (ZSSR), kde sa druhýkrát na javisku ukázali Buchty a Loutky (bábky, rekvizity a hlavne predstavivosť).
Musím sa vám priznať, viete ako som v pondelok netúžila trčať v škole (dúfam, že si to neprečíta žiadna moja profesorka), ale keď som uvidela prvé predstavenia, dokonca na vyučovaní som sa snažila chápať a pracovať, aby som sa večer spokojne nechala inšpirovať ďalšími výkonmi (rovnaký efekt mal na mňa aj druhý ročník). Divadlo istotne neovplyvní človeka len na nejakú kratučkú dobu, no v rôznych situáciách na ceste životom.
Nechcem využívať tento priestor na to, aby som presne vyhranila čo, kto, kde... Na to sú plagáty, letáky, programy, ale zároveň ani nikoho uraziť, takže zhrniem ďalšie hry: samotná organizátorka a herečka Ľuba s Petrom Raševom v Rómeovi a Júlii. Po 30 - tich rokoch, maďarskí tanečníci z L.A. Dance Company, ďalšie dni: napr. rožňavskí Actores (na feste už tretíkrát).
Kým Actores hrali ako skupina, aby zachytili všeobecný jav alebo fakt na sídlisku alebo v nejakej komunite, po nich nasledujúci Kroner a Geišberg (Kovbojka ako delo) vykresľujú (čo iné sa dalo čakať?...) psychiku svojich postáv jednotlivo, osobitne cez ich bratský vzťah. Príbeh mal dve paralelné línie bratia spolu pracovali (oni boli hlavní hrdinovia), písali príbeh, ktorý predurčoval divadelnú skutočnosť, koniec zápletky - smrť oboch (vzájomné zaškrtenie telefónnou šnúrou).
Košice prezentovali dve divadlá: Quido (soc. problémy, hľadanie zmyslu života v aktuálnych spoločenských podmienkach), potom ŠD Košice a OZ Metamorfózy s hrou prvýkrát tento rok uvádzanou na Slovensku: Roberto Zucco (masový vrah verzus pokrytecká spoločnosť) od Bernarda Marie Koltésa. Dráma zápasu jedinca vyčnievajúceho z davu svojimi bezprostrednými, nerozmyslenými, opodstatnene neopodstatnenými činmi proti zásadám vtedajšej society.
Bratislava vystupovala na dosky ku koncu týždňa. Divadlá Stoka, Gunagu, ale aj A.ha sprevádzajú festival od jeho vzniku, teda už s trojročnou tradíciou, a s čím ďalej tým väčším počtom fanúšikov. Tí, aby ich mohli pozorovať zblízka, uspokoja sa aj so sedením na schodíkoch. Prispievajú k dosiahnutiu dokonalosti stretnutí publika a javiska, spestrujú a rozširujú obzory svoje aj tie divákove v príjemnej symbióze hereckých výkonov, v ktorých sa divák nájde cez prirodzené pohnútky, myšlienky, závery.
Nezávislé divadlá si aj týmto festivalom vytvárajú vlastnú podobu, formu na základe skúseností, ktoré nie sú limitované nejakými presne určenými pravidlami obmedzených spoločností.
Herci majú možnosť sebarealizácie a vďaka ľuďom zodpovedným za založenie tohto typu divadla a vďaka finančnej podpore sponzorov, si svoju tvorivosť, veľmi často podanú na profesionálnej úrovni, nenechávajú pre seba. Postupný vývin a stupeň obsadenia hostí a návštevnosti festivalu dokazuje popularizáciu (stále pod hranicou komerčnosti). Ale musím vysloviť svoje obavy, po tom ako mi niekto povedal, že štát uvažuje o ďalšom znížení dotácií, príspevkov na kultúru aj budúcim rokom 2002.
Nie som veštica, a tak mne ako aj ostatným priaznivcom ostáva veriť, že na budúci rok, aj po tie ďalšie, budeme mať napríklad väčšiu chuť chodiť do školy obohatení o zážitky aj vďaka podobným podujatiam a stretnutiam s kvalitnými osobnosťami, vývojom "deformovanými" k lepšiemu a nebudeme mať chuť emigrovať, ba ostatné štáty (ako teraz Maďarsko a Poľsko) budú chodiť s radosťou navštevovať nás.
Autor: Ľuba Čurpeková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
