nie je zložité. Treba mať dôchodok a byť v hmotnej alebo sociálnej núdzi. Bardejovský domov dôchodcov s kapacitou sto miest má v súčasnosti 102 obyvateľov. " Za šesť rokov, čo som tu sa nestalo, že by sme mali nenaplnenú kapacitu," skonštatoval.

Pokračoval tým, že sa snažia vytvoriť obyvateľom domáce prostredie, aby nemali pocit, že sú niekde odložení. "Veď keď niekto z našich ochorie a musí do nemocnice a pýta sa domov, má na mysli náš domov dôchodcov. "My sme pre nich rodina." J. Ribovič zdôraznil, že bez toho, aby človek mal k starým ľuďom vzťah by v domove nemohol pracovať. "Musíte mať pochopenie a trpezlivosť. Starkí to vycítia. Svedčí o tom i fakt, že na vianočné sviatky z našich obyvateľov sa chystá k rodine asi desať. Pôjdu sa navečerať a ihneď prídu späť."

Zároveň zdôraznil, že o niektorých svojich obyvateľov sa starajú nielen počas života, ale aj po smrti. "Aj minule sme mali úmrtie našej osamotenej obyvateľky a vybrali sme jej miesto posledného odpočinku v strede cintorína. Smrť berú naši starkí prirodzene. Nemajú z nej skleslé nálady. Sú tu i takí, ktorí si ju pýtajú. Nech už príde po mňa."

O Vianociach a Štedrej večeri riaditeľ Ribovič povedal, že každý obyvateľ domova dôchodcov dostane balíček ovocia a sladkostí. "Oni sa na to tešia ako deti," dodala vedúca sociálneho úseku Mária Sendeková. Štedrovečerná večera začala v bardejovskom domove dôchodcov o tretej hodine. Na každom stole bola sviečka a zvyky ako doma. "Začíname príhovorom, potom sa pomodlíme. Na stole je med, cesnak, kapustnica, ryby a nakoniec bobaľky. Kto ich nezje zoberie si na izbu."

Ležiacich obyvateľov domova navštívi riaditeľ osobitne. Prichádza so želaním krásnych sviatkov. "Raz do roka vidím, ako si ľudia poplačú. Vianoce veľmi preciťujú. V myšlienkach sa prenášajú do svojich rodín, k svojim blízkym. Oživia sa im spomienky a potom plačú..."

Na otázku, ako sa tešia na sviatky, osemdesiattriročná babka Anna Dzurušová si povzdychla: "Ešte nevieme či sa dožijeme. Mám troch synov. Ale zo zdravotných dôvodov nemôžem ísť k nim." O svojich najkrajších Vianociach povedala: "Bolo to vtedy, keď synovia boli ženatí a všetci, aj vnúčatá, sme sa zišli pri štedrovečernom stole a tak to bolo každý rok..." Zamestnankyňa domova sestra Pavlínka nám povedala ona delí obyvateľov domova dôchodcov na tri kategórie. Takí čo tu musia byť, potom tých, ktorých tu príbuzní dajú proti ich vôli a na takých, ktorí tu chcú byť. Tých, čo tu chcú byť je väčšina.

Sedemdesiattriročná babka Barbora Morejová nám na tému Vianoc povedala: "Ostávam v domove. Môj domov je tu. Ale po Vianociach si vezmem dovolenku a navštívim jedného, druhého, tretieho ...i štvrtého syna. A donesiem im Božie požehnanie." Babka Morejová si tiež zaspomínala. Najkrajšie Vianoce v jej živote boli tie, keď všetci boli spolu - manžel i deti a potom ešte keď bola slobodná s rodičmi. "A teraz tu v domove." Na otázku, čo robí v domove celé dni, povedala: "Ta porozprávame sa, v lete idem na záhradku, tiež na prechádzku do Bardejovských Kúpeľov. Čas ubehne."

Babka Helena Fibichová má sedem krížikov a v domove dôchodcov je deväť rokov. Na otázku, prečo neide na Vianoce k rodine, skonštatovala. "Tu je lepšie ako doma. Ja potrebujem sestričky, pána doktora.." O svojich najkrajších Vianociach povedala, že všetky sú krásne.

Osemdesiatpäťročný Ján Mihňák je v bardejovskom domove dôchodcov iba štvrtý týždeň. Zato zdôraznil: "Teraz som konečne na úrovni." Riaditeľ Jozef Ribovič poznamenal, že keď boli u neho na šetrení videli, že žil v jednej izbičke, kde mal iba pecík. "Mám zaťa, myslel som si, že sa ešte ožení a budeme spoločne, ale on len patril na pohárik a nie na starého dzeda." Na manželku si dedo Jano zaspomínal slovami, že bola veľmi dobrá gazdiná. "Na Vianoce pripravila všetko jak treba. I vinka bolo. Palenky ne. I ona vypila, i ja som vypil."

Nakoniec sme oslovili ešte osemdesiattriročnú Helenu Čičinskú, ktorá je v domove dôchodcov štyri roky: "Dobre mi tu. Máme co jesc. V ceplim tu šedzime. Všetko máme, ale nie je to doma..."