nemohol zostať v detskom domove, prišiel som žiť na Spiš. Našiel som si dievča, ale jej rodičia ma doslova okrádali. Brali mi dokonca môj invalidný dôchodok a tak som od nich ušiel. Odvtedy som bezdomovcom," zdôveril sa nám pán B., ktorý naposledy oficiálne býval v Spišskom Štvrtku. Dnes sa potuluje a prespáva na rôznych miestach. Na Štedrý deň sme ho stretli v priestoroch Územného spolku (ÚS) SČK v Poprade, kde si prišiel zajesť kapustnice určenej presne pre také osoby, ako je on sám. Paradoxom je, že hoci sa v nádobe parilo desať litrov polievky, prišli len traja muži.
"Tentokrát sa na sociálnej kapustnici podieľali tri subjekty. Uvarili ju kuchári z hotela Satel. Chlieb a propagáciu zabezpečilo mesto. A my sme sa postarali o distribúciu i keď v tomto prípade je to príliš smelé slovo," povedala nám šéfka ÚS SČK v Poprade Zuzana Valeková. Podľa jej slov, ani zvyšok kapustnice nevyšiel nazmar. Ako sa to už v Poprade stalo zvykom, skončila v niekdajšom areáli Cestných stavieb, kde sú dnes ubytovaní sociálne najslabší jedinci žijúci v meste, nerátajúc bezdomovcov. Niektoré z jej kolegýň si však povzdychli nad slabou informovanosťou. Tí, pre ktorých bola polievka určená, zrejme neprišli preto, že o nej jednoducho nevedeli.
Zároveň ale poukázali tiež na predsudky, v mnohých prípadoch nie neopodstatnené, ktoré panujú v našej spoločnosti. "Ja by som si pozvala týchto ľudí aj domov. Lenže kde je napísané, že zostane len pri kapustnici a nedôjde k žiadnemu incidentu. Nikto nemá na čele napísané, aký je človek," načrtla dôvod na opatrnosť jedna.
"Toto je práve problém celej našej spoločnosti. Samotný štát nás všetkých bezdomovcov doslova hádže do jediného vreca. Ja sa snažím udržiavať v čistote. Teraz som si kúpil nové zimné topánky a šuštiačky. Umývam sa, pretože nechcem pôsobiť ako vagabund. Túžim znovu začať žiť normálny život ako hociktorý iný chlap. Avšak tým, že som bezdomovec, väčšina ľudí sa na mňa pozerá ako na vyvrheľa. Lenže ja som nikdy nesedel v base. Som abstinent a fajčím len výnimočne," rozpovedal nám svoje skúsenosti pán B., ktorý sa predčasom usiloval uchytiť sa medzi stavebnými robotníkmi na fare v Žakovciach. "Pán farár ma však zobral nabok a otvorene mi povedal, že ako epileptik by som nemal robiť vo výškach a že so mnou nepočíta. Musel som odísť," dodal.
Podobný a predsa iný životný príbeh si doniesol na štedrovečernú kapustnicu tiež mladý Róm. Dnes síce žije v útulku vo Svite, šťastie v ňom ale nenašiel. "Bývam s bielym. Ten sa ale o seba nestará a smrdí tak, že sa pri ňom vôbec nedá spať. Pre dvoma mesiacmi ma tam dokonca surovo zbili," tvrdí pán R., ktorého mesačné príjmy predstavujú 1800 korún netto. A hoci on sám na tom nie je dobre, podelil sa so svojimi skúsenosťami a "sociálnymi kontaktmi" s kolegom B., ktorý je momentálne na tom ešte horšie.
A pointa? "Keď sa človek ocitne bez domova, až vtedy si začne vážiť nielen strechu nad hlavou, ale hoci aj pivnicu, kde môže v pokoji hlavu skloniť," dokončil obraz odvrátenej tváre vianočných sviatkov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
