nemecká tlačová agentúra DPA.
V petícii 242 členov nového občianskeho hnutia Charta ď77, zoskupených okolo 40-ročného dramatika Václava Havla, požadovalo od štátneho vedenia realizáciu ním podpísaného Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe o ľudských právach. Bol to začiatok rozhorčeného zápasu disidentov s režimom, ktorý sa skončil o 12 rokov neskôr zvolením Václava Havla za prezidenta.
Pre nič netušuacich hostí pražského hotela Paríž to 11. novembra 1988 musel byť smiešny pohľad: jedného skôr menšieho muža bezprostredne po slovách "Vyhlasujem zhromaždenie za otvorené", ako aj ďalšie osoby zatkli. Tým mužom bol Václav Havel a zhromaždením si "chartisti" chceli pripomenúť inváziu vojsk štátov Varšavskej zmluvy v roku 1968. Polícia väčšinu zadržaných po štyroch dňoch prepustila na slobodu, ale opäť sa jej raz podarilo potlačiť akciu Charty ď77.
Pritom skupina, ktorej názov vymyslel spisovateľ Pavel Kohout, samú seba nechápala "ako základňu pre opozičnú činnosť", ako sa uvádza v jednom oznámení z roku 1977: "Nechceme vytyčovať žiadne politické programy, ale viesť so štátnou mocou konštruktívny dialóg."
Režim napriek tomu nemal o nič podobného záujem - lojálnymi prominentmi dal zorganizovať Antichartu a chartistov pozatváral. Jeden z ich hovorcov, filozof Jan Patočka, dokonca v roku 1977 po jednom brutálnom výsluchu zomrel. Aj strachom z podobných represálií sa dá vysvetliť to, že až do politickej zmeny podpísalo celkom 572 výziev skupiny len 1886 ľudí.
Je to nepochybne zásluhou Charty ď77, že v ČSSR sa pomaly súkromné presvedčenie premieňalo na verejnú mienku a všeobecná nespokojnosť vyústila do pokojnej zmeny.
Autor: Hamburg/Praha (TASR)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
