je jasný, aj keď sa pripisuje starým Rimanom. Tí im dali iba meno. Je odvodené od latinského výrazu gladius, čiže meč. Hry vznikli v Etrurii a do Ríma sa dostali po roku 260 pred našim letopočtom ako súčasť pohrebných obradov - tryzien - na počesť významných mŕtvych. Až v roku 105 pred Kristom po prvýkrát šermovali na oslavách, ktoré usporiadali konzuli Rufus a Manlius a tam bola ich štartovacia čiara. Takéto verejné vystúpenie pred divákmi sa ľudu zapáčilo. Je to morbídne, keď diváci jasali pri pohľade na zomierajúcich zápasníkov a na kaluže krvi v aréne.
Vtedy sa gladiátorské hry stali spoľahlivým vynikajúcim prostriedkom, ako si nakloniť rímsky ľud a tak vošlo do dejín aj nám známe "Chlieb a hry". Totiž bohatí patricijovia, túžiaci po moci ako budúci štátnici začali stavať amfiteátre pre 10 až 90 tisíc divákov. Najslávnejší amfiteáter je Koloseum v Ríme pre 90 tisíc divákov. Práve v ňom boli masové hry - ako ináč možno nazvať zápasenie 320 párov gladiátorov súčasne - ktoré po prvýkrát usporiadal Gaius Julius Caesar. Cisár Traianus prikázal zápasiť v aréne 5 tisícom párov gladiátorov. Gladiátorské hry sa začali meniť a už nezápasili medzi sebou muž s mužom, ale gladiátor s medveďom, levom, hrochom.
Na začiatku hier sa gladiátorstvom zaoberali ľudia z nízkych spoločenských vrstiev, zločinci, potrestaní otroci, vojnoví zajatci, neskoršie rôzni dobrodruhovia aj z iných krajín a svetadielov. Každý však musel prejsť výcvikom v gladiátorskej škole, kde bojoval s drevenou atrapou zbrane, až potom mohol vystúpiť s ostrým nožom, mečom, štítom a prilbou. So vznikom kresťanstva sa menili aj gladiátorské hry, kedy ozbrojení gladiátori zápasili s odsúdenými bez zbrane alebo odsúdení zápasili holými rukami so zvieratami.
Tento článok má titulok "Renesancia gladiátorstva". Vychádza z toho, že v súčasnosti v Taliansku je veľmi módny nazvime ho šport - gladiátorstvo. Mnohí turisti, ktorí navštívili spomínané rímske Koloseum sa okrem prehliadky tejto monumentálnej stavby mohli prizerať aj gladiátorskému zápasu v dobovej garderóbe a výzbroji. Tým, že v Koloseu predvádzajú starorímsky obľúbený druh zábavy, návštevníkovi priblížia omrvinku minulosti slávneho Ríma, či vlastne jej duch.
Je to novinka a novinkou je aj niekoľko gladiátorských škôl, ktoré vznikli v Taliansku a chcú nadviazať na dávnu starorímsku tradíciu. V Inštitúte Ars Dimicandi v Ríme po celé roky študovali historici písomné materiály, aby zrekonštruovali boje gladiátorov do najvernejšej podoby a potom začali organizovať výuku v gladiátorskej škole pod odborným dohľadom historika dr. Ettora Coppu. Skúšajú rôzne techniky boja s rôznou výzbrojou, nevedia však presne, ako spolu gladiátori bojovali, pretože aj napriek množstvu gladiátorských škôl v starom Ríme sa nezachovali žiadne záznamy o gladiátorskej technike okrem niekoľkých zmienok. Pokiaľ ide o vyobrazenia gladiátorov - a tých je dosť - sú väčšinou v štylizovaných postojoch. K programu inštitútu Ars Dimicandi sa pripojili aj niektoré múzeá z Ríma, Verony aj Aalenu v Nemecku.
Poďme teraz z Ríma do bývalého slávneho mesta, ktoré patrilo Rímu do mesta El Jem v severnej Afrike v Tunisku. Tam je tretí najväčší rímsky amfiteáter, kam sa vošlo 30 tisíc ľudí. Je zakonzervovaný s úplne rekonštruovanou arénou a časťou hľadiska pre súčasných návštevníkov hudobného festivalu v El Jem. Čo zaujme každého, to sú priestory pod arénou s radom ciel pre ľudí na jednej strane s presne oproti umiestnenými tak isto veľkými priestormi pre zvieratá. V literatúre sa píše, že keď zvieratá a ľudia boli niekoľko dní oproti sebe a oddeľovala ich tri metre široká chodba a mreže, malo to vraj psychologický účinok a azda boj medzi nimi nebol taký ľúty. V El Jeme tiež zaznamenali zmeny a vývoj v gladiátorských hrách. Bojovali tam muž s mužom, odohrávali sa tam veľkolepé inscenácie námorných bitiek aj krvavé zápasy zajatcov, zločincov a otrokov so zvieratami. Predstavenia sa začínali vraj po západe slnka. Diváci reagovali na hry asi tak ako dnešní futbaloví fanúšikovia na zápas. V tom čase boli diváci zároveň aj akousi porotou, ktorá mohla zraneného gladiátora zdvihnutím palca smerom hore nechať žiť alebo odsúdiť na smrť vtedy palec smeroval dole. Takto odsúdených na smrť odnášali zriadenci do márnic v podzemí amfiteátra a tam ich dobili na smrť.
Koloseum v El Jeme je architektonickým skvostom a odmysliac si krvavé predstavenia musíte ho obdivovať. Vtedajší stvoritelia pamätali na všetko. Okrem hľadiska s lóžami pre bohatých a miestami na státie pre chudobných, kam musíte vyjsť po stovkách schodov, aj na technické priestory pod celou tou nádherou, kde môžete chodiť aj hodinu a nezablúdite, ale vyjdete vždy von. Sú tam dokonca aj úzke asi poldruhametrové schodištia pre technický personál a núdzové východy. Podľa toho, čo mi rozprával historik z tamojšieho múzea, na niektoré predstavenia prichádzali až z územia starého Ríma návštevníci loďou. Už v tom čase boli cestovné kancelárie, ktoré organizovali pobyty v severnej Afrike a napokon - nielen do El Jemu ale vôbec do Tuniska, ktoré bolo zásobárňou Ríma, to mali len na skok. Dnes zase do El Jemu prichádzajú státisíce turistov z iných kontinentov. Od nás je tam lietadlom naozaj na skok, niečo vyše dvoch hodín.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
