somárovi, ktoré domorodci nazývajú atti. Táto správa tak zaujala guvernéra Ugandy sira Harryho Johnstona, že sa rozhodol atti získať. V zámere mu pomohla náhoda. Oslobodil skupinu zajatých pygmeov Wambutti, ktorých chceli zločinný podnikateľ vyviezť do Európy a ako atrakciu vystavovať v cirkusoch. Od vďačných zachránených domorodcov sa guvernér dozvedel, že v ich krajine skutočne žije takéto zviera, nazývajú ho ó-á-pi alebo okapi. Je to plachý nočný tvor, ktorý má zadok a nohy pásikaté ako zebra. Na základe tejto informácie sir Harry usúdil, že pravdepodobne ide o lesný druh zebry. V roku 1900 sa vydal na prvú expedíciu za okapi do Konga. Od tamojších belgických dôstojníkov sa pritom dozvedel, že ich domorodí vojaci občas okapi ulovia. Vylúčili však, že ide o zebru.
Zviera má krátke rožky a kopytá rozštiepené na ratice ako prežúvavce, takže nemôže patriť do skupiny koňovitých ako zebry. Johnstonovi sa vtedy nepodarilo uloviť, dokonca ani len zazrieť okapi, avšak od domorodcov získal jej kožu a dve lebky. Svoj nález poslal do Britského prírodovedného múzea v Londýne. Tam vedci s prekvapením zistili, že toto zviera je takmer totožné s krátkokrkou žirafou Samotherium, ktorá vyhynula v treťohorách. Druh na počesť objaviteľa pomenovali Okapia johnstoni. Slovenský názov je okapia pásavá. Časom zoológovia získali celé neporušené exempláre okapie. Potvrdilo sa, že sú to prežúvavce veľkosti jeleňa, s trochu zníženým zadkom a úzkou podlhovastou hlavou. Samce však nemajú parohy, len dva dozadu zahnuté rožky, ktoré pri mladých jedincoch obratá koža. Krk je stredne dlhý a štíhly. Telo pokrýva červenohnedá priliehavá hladká srsť. Zadné nohy so stehnami a predné nohy sú však čiernobielo priečne pruhované, podobne ako u zebier. Pruhovanie im umožňuje opticky splynúť s porastom. Celkové maskovanie dopĺňa kontrastné biele brucho. Pohyblivé pysky a dlhý jazyk im umožňujú trhať lístie zo stromov a kríkov.
Objav okapie vyvolal záujem o tieto nezvyčajné zvieratá vo vyspelých krajinách. Do konžského pralesa prichádzali lovci i dobrodruhovia a v neúnosnom rozsahu prenasledovali okapiu, až jej hrozilo vyhubenie. Preto v roku 1933 vyhlásili prísnu ochranu. Do Európy prišla prvá okapia v roku 1919 do zoologickej záhrady v Antverpách. Zviera o niekoľko týždňov uhynulo. Druhý exemplár v londýnskom zoo uhynul o 13 dní. Dlho ostávali pokusy chovať okapie v zajatí neúspešné, zvieratá zomierali počas prevozu alebo v prvých týždňoch po ňom. Až po druhej svetovej vojne sa popredným európskym zoologickým záhradám podarilo zvládnuť chov okapií a dokonca získavajú prírastky z vlastných odchovov. Okapia dnes viac nie je existenčne ohrozený druh.
Európa sa o existencii okapie dozvedela až začiatkom 20. Storočia. Starí Peržania o nej vedeli už pred 2 500 rokmi, ako svedčia jej vyobrazenia na ozdobných reliéfoch schodiska paláca v Persepolise.
V afrických pralesoch žije viacero živočíchov, ktorých existencia je západnému svetu známa len pomerne krátko. Je to napr. legendárny domorodcami obávaný pralesový diviak, obrovité zviera s veľkými klami, objavené len roku 1904. V polovici 19. Storočia bol objavený trpasličí hrošík liberijský, dnes bežne chovaný v zoologických záhradách. V tridsiatych rokoch minulého storočia pozorovali v pralesoch Belgického Konga trpasličieho slona, ktorý je vysoký len 120-150 cm a má dlhé kly až na zem. Nevieme, či je legendou či skutočnosťou obrovská šelma Mngwa, prezývaná požierač ľudí, atď.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
