hlási o slovo svojim v poradí druhým albumom Krajinou. Ten prešiel len nedávno rovno dvoma krstami. V Bratislave, kde držal fľašku so šampanským textár Vlado Krausz a v Košiciach na oslavách narodenín rádia Kiks. Avizovaný koncert vtedy prekazila choroba líderky Katky Knechtovej, na Cool akcii si však už prišli na svoje všetci fanúšikovia tejto perspektívnej formácie. Ešte pred tým, ako to celé začalo sme s Katkou prehodili pár slov.

Pri krste vášho druhého albumu v Košiciach sa jeden z krstných otcov Filip Orátor vyjadril, že na hudobnej scéne vyšla konečne ďalšia z mála úprimných vecí. Ako sa robí úprimná hudba?

"Veľmi pomaly a ťažko. Zvlášť v prípade tohto albumu to platí doslova. Zišli sme sa v štúdiu s nejakým materiálom a zistili sme že sa to kdesi zadrháva. Jednoducho nám to nejde a musíme sa do komponovania nových vecí siliť. To ale nesmie byť zmyslom našej roboty, preto sme si povedali, dosť, dáme si pohov, o nejaký čas sa zídeme a uvidí sa. Keď sme sa opäť všetci stretli, šlo to celé samo. Zistili sme, že ešte stále vieme robiť spoločne a nič nie je stratené. O to väčšia bola naša radosť, keď sa nám podarilo dostať práce na albume do finálnej podoby a navyše sme so všetkým na platni boli spokojní. Vyšlo to z nás prirodzene, preto je to i počuť."

O druhom nosiči sa hovorí, že je zlomový a teda najdôležitejší...

"To je vec nevyspytateľná. Niekedy je to otázka jednej skladby, ktorá sa môže, ako sa hovorí, za noc zmeniť na hit. Ten potom spôsobí zvrat. Niekedy je to otázka štyroch albumov. V prípade albumu Krajinou sme sa trošku pohrali s elektronikou, snažili sme sa každú skladbu zaodieť do svojských aranžov. Ale v podstate sa systém práce veľmi nelíšil od skladieb na prvom CD. O zlome by som hovorila skôr v prípade použitia elektroniky v našej hudbe, na ktorú sa chceme v budúcnosti ešte intenzívnejšie zamerať."

V prípade prvého CD bola trochu podcenená mediálna propagácia, čo je škoda, ako ste sa k promo-kampani postavili teraz?

"Médiá sa preskočiť nedajú a keď chce človek o sebe dať vedieť, musí s nimi spolupracovať. V každom prípade je to pre nás dôležité, preto teraz urobíme všetko pre to, aby mala naša práca zadosťučinenie. Problém by som však nevidela ani tak v propagácii ako v samotnej distribúcii albumov, ktoré niekde doslova absentovali i napriek záujmu ľudí kúpiť si ich."

Utužili dva roky pôsobenia Pehu i po ľudskej stránke?

"Vždy sa naskytnú nejaké problémy. Ak sú ľudia tak často spolu, ako my, je to už ako manželstvo. Vyskytnú sa krízy, ktoré treba riešiť. V každom prípade je to naša práca a je v našom záujme, aby sme spolu vychádzali. Myslím si, že v zostave si plne vyhovujeme a hudba Pehy je taká aká je, aj kvôli ľuďom, ktorí v nej hrajú."

Čo pokladáš za vašu najväčšiu skúsenosť počas pôsobenia v branži?

"Ja neviem, asi fakt to, že sme dokázali dať dokopy druhý album a veci sa nejakým spôsobom konečne pohli. Takisto do istej miery nemáme taký strach z toho, čo bude ďalej."

Za tie dva roky si dala zabrať i gitare. Sama sa doprevádzaš, nie je pre teba náročné sústrediť sa na pódiu na spev i na hranie? Navyše spievaš naplno, ako si šetríš hlas?

"V každom prípade sa nepovažujem za gitaristku, ja si len tak hrám sama pre seba. Je pravda, že pri mojom štýle spevu, by som mala hlas rýchlo vykričaný, ale viem si to pekne rozkúskovať, kde ísť naplno, kde stlmiť a tak bez problémov odspievam celý koncert. Postupne som sa to sama naučila, spočiatku to robilo problémy i mne."

Mám pocit, že tvoje záujmy sa krútia striktne len a len okolo hudby...

"Ale nie, ono to tak doteraz síce fakt bolo, ale uvedomila som si, že človek si sem tam musí urobiť nadhľad nad vecou a vypnúť pri nejakej inej činnosti. Tak som sa toto leto konečne po dlhom čase vybrala na dovolenku k moru, perfektne som si oddýchla a v duchu tejto filozofie sa cez vianočné sviatky chystám lyžovať."

A čo tvoj pes, kto sa mu venuje?

"No hej, mám dogu Šaru, ktorá je už teraz poriadne teľa. Má dva roky. Ale času na ňu mi už veľa nezostáva. Nebyť otca, kvôli mojej zaneprázdnenosti by asi stále vysedávala doma (smiech)."