hoci je čítankovým príkladom pre takúto rolu. Po prvý raz upútal pozornosť ako hráč na turnaji UEFA v roku 1971, ktorý bol na bývalej čs. pôde. Keďže bratislavský Inter mal v tom čase veľké problémy s postom stredného obrancu, vybral si na podujatí talentovaného hráča z Topoľčian, a potom to už išlo akoby samo od seba. Pravda, stálo ho to veľa potu, lenže od začiatkov bol tvrdý profesionál, ako na ihrisku, tak aj mimo neho, zvládal na futbalovej púti všetky prekážky bez väčších problémov. A keďže bol aj vynikajúcim futbalistom a strelcom štipľavých striel z väčšej vzdialenosti, na Pasienkoch odohral plných dvanásť rokov.
Inter ulovil naozaj veľkého kapra, ktorého si mohol udržať tak dlho aj preto, že tzv. nevoľnícky prestupový poriadok bol v socialistickej telovýchove pascou na tých najlepších a rajom pre priemerných a slabších futbalistov. Bol to hráč, ktorý išiel vždy príkladom, sám nechal dušu na trávniku a burcoval spoluhráčov k maximu. Aj preto sa stal veľmi rýchlo kapitánom mužstva, akých v našej lige veľa nebolo. Vedel sa postaviť nielen za práva hráčov, ale ako nám raz tréner M. Vičan povedal po slabom výkone niektorých spoluhráčov urobil v šatni poriadok za mňa i funkcionárov skôr, ako som otvoril dvere. Tieto slová nám potvrdil aj Jurkemik pred odchodom do švajčiarskeho klubu St. Gallen. Veľmi ho totiž škrelo, ak niekto za vytvorené podmienky neodvádzal výkony primerané svojim schopnostiam. Pamätáme sa, že poniektorí spoluhráči mali z jeho odchodu radosť, ale neskôr, keď Inter začal mať problémy, všetci zrazu svorne hovorili o ňom ináč. Napriek tomu, že do Švajčiarska odišiel ako 32-ročný, svojimi výkonmi si získal funkcionárov i fanúšikov. Vzbudil aj pozornosť tlače, takže publicity mal vari toľko, ako doma. Veľkou senzáciou bolo to, keď Jurkemika zvolili vo švajčiarskom klube za kapitána mužstva. Dostať pásku na rukáv v zahraničí to nie je maličkosť. V jeho prípade to bolo dvojnásobne pozoruhodné, lebo bol z ČSSR. A v osemdesiatych rokoch sa na futbalistov z bývalého východného bloku pozerali na západe príliš zhora a držali ich od tela na dištanc. Sám to neskôr pocítil na vlastnej koži, keď do klubu prišiel rakúsky tréner Kurt Jara, ktorý mu dal najavo, že nechce mať v kádri hráča zo socialistickej krajiny. Čuduj sa svete, tlač bola v tomto prípade na Jurkemikovej strane, lebo odborníci ho už dobre poznali, ale to nič nezmenilo na skutočnosti, že po šesťročnom pôsobení opustil St. Gallen a odišiel do Churu ako hrajúci tréner. Ani tam nezmenil na svojich zásadách nič. Presvedčil sa o tom aj jeho bývalý reprezentačný kolega Zelenský. Najskôr mu síce podal pomocnú ruku pri prestupe do tohto klubu, ale dosť rýchlo sa cesty oboch rozišli, pretože chcel od Laca veci, ktoré boli proti profesionálnym normám a jeho hodnotám. A človek, ktorý si ctí určité pravidlá hry a je v cudzine dobré zapísaný, si kredit nepokazí. Po rovnakej ceste vykročil po návrate domov. Má bohaté skúsenosti z nášho i zahraničného futbalu a to so svojimi zásadami razil aj na slovenskej klubovej púti. Všade urobil kus užitočnej práce, ktorá mu vystavila dobrú vizitku. Ozvali sa síce hlasy, že reprezentáciu ešte neviedol. Lenže náš nový kormidelník nevkročí celkom do neznáma. Má totiž na konte 57 štartov v reprezentačnom áčku, 1 v olympijskom tíme, 22 v juniorskom a 11 v dorasteneckom celku. Pozná teda klímu v reprezentačnej šatni a môže sa oprieť aj o skúsenosti našich trénerských osobnosti. Možno kvôli všetkým spomínaným faktom je dobre, že taktovku dostal do rúk práve on, ktorý si s povrchnosťou nikdy neporozumel, ani s ňou nepodal ruku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
