nakrútil v poradí siedme CD. Podľa neho je lepšie vymyslieť niečo pre tie deti, aby sa na tom sami podieľali a mali pocit, že robia užitočnú vec. Lebo oni do 18 rokov nemajú problémy, tie prídu potom, keď ich potom pustia do života, odstrihnutých od reality. To je ich najväčší hendikep. "Každý z nás by mal dávať a pomáhať tým, ktorí to potrebujú," tvrdí Dano Junas, ktorého sme nedávno stretli v Košiciach s priateľkou, hlásateľkou Hankou Rapantovou. A či niekedy aj on dostal darček, ktorý sa nedá kúpiť?
"Skôr som ho raz ako malý chlapec pripravil mojim rodičom ja sám. Zhorel nám vianočný stromček. Povedal som si, že naňho dám normálne sviečky, zrušil som všetky elektrické a povymieňal ich. Mali sme doma takého veľkého psa, ten chodil okolo stromčeka a vrtel chvostom od radosti, že sa niečo deje. Rodičia boli vo vedľajšej izbe a nič netušili, čakali, kedy Ježiško donesie darčeky. Jedna sviečka, asi ju možno pes zvalil chvostom, podpálila stromček aj s darčekmi. Odrazu začalo byť v tej izbe veľmi jasno. "Už to bude, už to bude," hovorím si a na to foter začal revať, že horí. Takže to bol taký netypický Štedrý večer," spomína na Vianoce svojho detstva Dano Junas.
A ako ich strávil toho roku? "Už asi štvrtý rok chodíme medzi sviatkami do južných Čiech na farmu k bývalému spolužiakovi. Jazdíme na koňoch. Je to niečo úplne iné ako lyžovačka, netypické. Žijem tam prírodným spôsobom. Nemám rád pasívny oddych. Toto je niečo iné. Má to v sebe nevšednú romantiku. Cítime sa vždy ako v rozprávke Tri oriešky pre Popolušku. Je to taká príjemne zvlnená krajina, iba kopce a nie sú tam obrovské hory, na aké sme zvyknutí. Pripomína mi to trochu detstvo. Narodil som sa totiž v Čechách. Aj toho roku som vzal deti a Hanku. Snažím sa, aby sme čo naviac boli spolu. Aby som im aspoň trochu vynahradil, že sme spolu tak málo. Takže je dobré, že Vianoce sú každý rok," dodáva Dano Junas.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
