aj v Japonsku. Pred Vianocami sme si jeho zamatový tenor vychutnali v koncertnej sále Štátnej filharmónie Košice, so sopranistkou Líviou Ághovou, pod taktovkou rakúskeho dirigenta Christiana Pollacka. Prišiel na pozvanie Rotary Clubu. S manželkou Hankou Zagorovou nevynecháva príležitosť stráviť vianočné sviatky v Košiciach.
Na rozdiel od mnohých menej známych umelcov, Štefan Margita rozhovory neodmieta. Hoci v tomto prípade možno zohrala úlohu aj skutočnosť, že sa poznáme z umeleckej priemyslovky. Pred absolvovaním konzervatória totiž vyštudoval fotografiu.
Fotíš ešte občas?
- Nefotím, lebo nemám čas. Možno zo začiatku som v cudzine všetko filmoval a fotografoval, teraz už nie. Nie je na to čas. Zatiaľ chcem iba spievať, k fotografovaniu sa zrejme už nikdy nevrátim.
Ale vzťah k výtvarnému umeniu ti zrejme ostal?
- Určite. Keď som niekde vo svete, kde je práve zaujímavá výstava, idem si ju pozrieť. Mám jednu obľúbenú galériu v Paríži, kde už niekoľko rokov pravidelne chodievam. Je to vlastne múzeum Salvatora Dalího a sú tam nádherné veci. Mám rád surrealizmus a dobré umenie si rád pozriem.
V minulej sezóne v Čechách urobili režiséri viacero operných počinov s netradičným poňatím. Nie každému boli po chuti. Pripravujete teraz v Národnom divadle inscenáciu Janáčkovej opery "Osud" so svetoznámym americkým divadelníkom Robertom Wilsonom. Čo si myslíš o postmoderne na opernom javisku?
- Moderna mi vôbec nevadí. Pravda, pokiaľ je logicky vystavaná a má hlavu a pätu. Zažil som aj inscenácie kde išlo o nezmysel. Ale mne sa zatiaľ nestalo aby som v takýchto účinkoval. Robil som iba moderné naštudoavnia, ktoré stáli zato a diváci ich prijali. Napríklad "Jenůfa" v Antverpách. Dokonalá moderna, kde sa na záver spustil ozajstný dážď a na javisku bola pravá hlina. A boli sme celí od blata - reálne. Ale malo to taký silný účinok, že ľudia na konci plakali. Všetko malo svoju logiku a nebolo tam nič také, aby si človek povedal: Ježiš, toto ja nebudem robiť. Vedeli sme, že stojí za to to urobiť, lebo je to efektné. Rád si spomínam práve na túto inscenáciu režiséra Roberta Carsena, ktorý sa zároveň podpísal aj pod scénografiu. S veľkým úspechom ju zopakovali v Japonsku so slávnym dirigentom Seidži Ozavom.
Dokážu sa operní speváci na javisku navzájom "odbúrať" ako to zvyknú robiť činoherci?
- Stane sa aj to. A niekoľkokrát sa to prihodilo aj mne, že som sa vo vážnej scéne začal smiať. Momentálne vznikne situácia pri ktorej človek dostane taký záchvat smiechu, že sa nevie ovládať.
Spomenieš nejaký?
- Napríklad sa mi stalo, že som v Traviatte vybehol na záverečný duet, kde Viloletta umiera, zakopol som a spadol som. Doletel som k jej posteli po žalúdku. Ona našťastie umierala, takže mohla hrať, že kašle a dusí sa, aby sa mohla dosmiať. Ale ja som už nedospieval ani tón.
Takže operní speváci majú zmysel pre psinu?
- Myslím si, že dokonca väčší než populárni. U nás je totiž práca kolektívnejšia a vtedy sa dá. Vždy derniéra teda posledné predstavenie býva také, že si dovolíme viac. Vymýšľame na scéne veci, aby zaujali a rozosmiali toho druhého.
Hogofogo je relácia na Nove, kde si s partnerkou Hankou Zagorovou programovo doberáte ľudí. Pokračuje aj na budúci rok?
- Samozrejme. Teraz práve robíme ďalší diel a obeťou bude práve pán Železný.
Máme snáď šancu uvidieť pokračovania na novej Joj TV?
- Je možné, že by sa robila aj slovenská verzia.
Kedy v tebe objavili komický talent a obsadili ťa to zábavného programu?
- Vymyslel to šéfredaktor TV Nova. Videli ma v Národnom divadle v nejakom programe, ktorý som robil na Silvestra. Na základe toho prišla ponuka, aby sme s Hankou uvádzali takýto program. Potom som bol dlho v Paríži. Robil som novú inscenáciu Vojny a mier. Pán šéfredaktor priletel až za mnou, aby ma prehovoril. A zatiaľ to celkom ide, lebo už vyrábame trinásty diel.
Stalo sa, že nejaká z obetí relácie Hogofogo vám to vrátila?
- Nie. Hoci ma dnes volal Petr Novotný na nejaký živý vstup do rádia a povedal, že sľubuje, že mi všetko vráti. Bára Basiková nám to sľúbila tiež. Takže môžeme čoskoro očakávať odvetu. Báru sme totiž pozvali do klubu dôchodcov spievať a my sme s Hankou boli prezlečení za starčekov. Pri jej vystúpení dôchodcovia vstávali a odchádzali. Chudina spievala ďalej a ďalej, ale na tie jej vypleštené oči nikdy nezabudnem. Zatiaľ sa nám to vždy podarilo urobiť tak, že nikto nevedel, o čo ide. Nikto nás neprichytil.
S ktorými dirigentami sa ti najlepšie pracovalo?
- Mal som napríklad šťastie, že som sa zišiel v Japonsku so Seidži Ozavom a potom som zas v Tel Avive stretol nášho slávneho dirigenta Jiřího Kouta. A v Parížskej opere bolo úžasné pracovať so šéfdirigentom Jamesom Conlonom.
Máš vysnívaného partnera, alebo partnerku, s ktorými by si chcel stáť na jednom pódiu?
- S Mirellou Freni. Nikdy sme spolu nespievali. Ale možno, že sa to podarí v budúcom roku v Berlíne na predstavení Eugena Onegina. Možno.
Čo patrilo k pracovným vrcholom odchádzajúceho roka?
- Jenůfa v Japonsku, kde ľudia po premiére aplauzovali asi tak tridsať minút. Takéto niečo som ešte nezažil. Bol som už v šatni, odlíčený a ešte nás volali späť na javisko na klaňačku.
Aký bude pracovný začiatok roku 2002?
- V januári idem do Japonska na turné, potom vystúpim v Londýne v Covent Garden. To je pre speváka najvyššia méta. A potom zase príde na rad Opera Paríž. A na jar chystám veľké turné po Slovensku s Líviou Ághovou a huslistom Pavlom Šporclom. V máji vystúpime v Štátnej filharmónii Košice. Takže toho bude opäť strašne veľa. Zaplať pánboh.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
