volili) je veru extrémne relatívny pojem. 1. januára 2002 sme sa definitívne presvedčili, že Rudolf Schuster nemá čo povedať svojmu ľudu.
O tom je prvé poučenie prelomu rokov. Fascinuje, že ani pri takej výnimočnej príležitosti, akou je Nový rok (a štátny sviatok navyše), nesiaha Schusterov duševný obzor ďalej, ako po spravodajstvo z politickej scény: parlamentné voľby, pokrok v integračnom procese, neriešené problémy, koalícia, opozícia, hon na čarodejnice a prejav, ktorý predniesol v máji. (Zaujímavé, že v prietrži domácich aktualít si nespomenul na kauzu košický dlh.) Toľko sa zmestilo na Schusterov papier, ako zneuctenie jedinečnej šance, v ktorej sa ocitol. Miesto štátnického zamyslenia nad vecami Slovenska (a zemegule - bolo o čom) predkladal prezident opäť len svoju vzťahovačnosť, vyrývačnosť a nevybavené účty s vládou. Dobrá správa je, že tri z piatich novoročných žalmov už má za sebou. Ešte dvakrát a dosť.
Rok 2001 pritom ponúkol mnohosť vzrušujúcich námetov, ako žiadny predchádzajúci. Dvetisíc prvý sa neukázal iba symbolickým krokom z milénia do milénia, ale bol predelom tisícročí takrečeno hmatateľným, lapidárnym. Prežili sme v ňom deň, aký sa v histórii ešte nevyskytol; jedenásty september vyrástol v kolektívnu traumu miliárd ľudí.
Čo s týmto zážitkom? Veľkých slov padlo dosť, zmnožovať ich je asi aj nemožné; reálny predel je v tom, že po bezstarostnosti a triumfalizme konca 20. storočia sme si naplno prežili pocit ohrozenia. Teda najmä v Amerike, v Európe sme si na reálny strach skôr iba siahli. Ale je to pocit prenikavý a živý; on je tá hlavná zmena. Sprievodným javom sú nekonečné diskusie o konflikte slobody a miery jej únosného obmedzenia v mene zachovania samotnej slobody. Koľko obmedzení sme ochotní strpieť a koľko budeme musieť zniesť bez toho, aby sa nás niekto pýtal?
Je zatiaľ neznáme, ako táto debata vypáli. Nezávisle na výsledku je však tento diškurz - s odpustením za cynizmus - pozitívom 11. septembra: V roku 2001 sa rozviazali sebaobranné mechanizmy demokracie. Môže byť, že tritisíc obetí z WTC vykúpilo státisíce či milióny budúcich.
Ešte v jednom ohľade vyzerá byť uplynulý rok prelomový; o svetovom lídrovstve USA (politickom, ekonomickom či vojenskom) sa už desať rokov nepochybuje. Až vojnou proti terorizmu však získava vodcovská rola USA akýsi prijateľný rámec či štatút. Na námietky Európy, Japonska, Ruska či OSN sa našiel prirodzený morálny argument - práve Amerika bola smrteľne zasiahnutá. "Leadership" USA, ako mocnosti vo všetkých atribútoch bezkonkurenčnej a najvyspelejšej, sa tak berie na všeobecné vedomie a tíško formalizuje. To je dobre; rok 2001 je možno začiatkom tvorby nového svetového poriadku.
Aj pre Slovensko bol uplynulý rok v istom zmysle prelomový. Ešte nikdy sa krajina nepriblížila tak na dohmat spojeniu s najvyspelejším svetom ako práve teraz. A dobrá je aj prognóza; v roku 2002 máme všetky predpoklady pokročiť k NATO a EÚ ešte bližšie.
A nielen to; ešte nikdy sa pod Tatrami nežilo tak blahobytne, ako v prvom roku tretieho milénia. To nie je žiadny posilvestrovský bonmot, ale fakt, ktorý čierne na bielom prezrádzajú všetky dostupné štatistiky. Je irelevantné, že iba deväť percent občanov udáva zlepšenie svojej finančnej situácie, a 42 percent naopak zhoršenie. Toto sú pocity. Oproti nim stojí dramatický nárast obyvateľských úspor, zvýšená spotreba slovenských domácností a obchodné obraty, lámajúce rekordy.
Neexistuje azda štát, kde by ankety hlásili, že ľudia sú spokojní a oceňujú, že majú viac peňazí, než si zaslúžia. Subjektívne nálady sú všade horšie ako skutočnosť. Že na Slovensku máme z vlastnej neukojenosti celospoločenský mindrák a "blbú náladu", je námetom na psycho-sociologickú dizertáciu. Ale iste: vláda nepracuje dobre a koalícia viac-menej melie z posledného (občas aj z nakradnutého). Väčšmi než centrálna vláda a inštitúcie štátu si ale určujeme vlastné osudy už sami. Vrátane tých 20 percent nezamestnaných, polovica z ktorých by sa hneď zamestnala, keby len chcela.
O tom a ešte o mnohom inom by bolo podnetné rozjímať medzi dverami odchádzajúceho a nastupujúceho roka. To by sme však museli mať za prezidenta skutočného štátnika. A nie provinčného úradníka vo verejnej službe, neopraviteľne poškodeného zjazdovým formalizmom a myslením aparátčika z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
