medzinárodných cyklistických pretekov Okolo Slovenska, kormidelník cyklistov Maďarska i Mexika, kde pôsobil v uplynulých rokoch aj ako chargé d´affaire. V neposlednom rade aj exposlanec slovenského parlamentu, exporadca slovenského prezidenta a v súčasnosti hlava slovenského tímu de Nardi Montegrappa. Skrátka a stručne, Kamil Haťapka (60), ktorý pre nás oprášil nielen perličky zo svojej bohatej kariéry, ale odhalil aj svoj vzťah k svetu rýchlych kolies.
Hoci váš život už dlhé roky určujú dve kolesá, blízko vraj máte aj k štyrom, ktoré majú s cyklistikou spoločné viac, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Ako to teda je?
"Môj vzťah k automobilom do veľkej miery ovplyvnil môj priateľ Dodo Studenič. Vždy som mu veľmi fandil, aj v tom, ako ohromne vybudoval slovenský záchranný systém. Bol som veľmi sklamaný, keď jeho dielo potom zaniklo. Ale to len na okraj. Mám medzi automobilovými pretekármi veľa priateľov, napríklad Doda Studeniča, Jura Ehma, ktorý pôsobí vo Švajčiarsku. Najskôr bol cyklistom, neskôr pretekal na autách a dnes má autoškolu v Berne. Ivan Friedl bol kedysi naším šoférom ešte v Interi Bratislava, kde som pôsobil ako tréner a vozil Karola Menšího. Dnes môžem sledovať na kopcoch už úspechy jeho syna. Nemôžem nespomenúť Jirka Malchárka, ktorý je veľký beťár, lebo mi sľúbil, že mi požičia auto, aby som sa previezol na Masarykovom okruhu v Brne. Chcel som mu ukázať, ako sa to robí…
V rokoch vášho dioplomatického ale napokon aj športového pôsobenia v Mexiku ste si vraj s autami užili svoje...
Aby ste vedeli, mám najazdených vyše dvoch miliónov kilometrov bez havárie. Ale nielen na Slovensku a európskom kontinente. Tuším okrem Grónska a Aljašky takmer všade. Musím ale naozaj spomenúť v tomto smere zaujímavú krajinu, kde som pôsobil ako diplomat - Mexiko, najmä jeho hlavné mesto Mexico City, ako ho nazývajú Američania. Má 25 miliónov obyvateľov, dnes už možno viac, pretože niet sily, ktorá by to presne zrátala, a päť miliónov áut. V Mexiku som pôsobil vyše piatich rokov, najprv ako tréner, potom ako prvý rada, charge d´affaire. Za celý ten čas som nemal ani jednu haváriu. Mal som rôzne autá, posledný bol pochopiteľne mercedes. Musím konštatovať, že v Mexiku, medzi tými piatimi miliónmi áut sa jazdí lepšie ako napríklad v Bratislave. A je to z jediného jedného dôvodu, že tam majú zavedené jednosmerky a veľmi zaujímavé a prehľadné značenie. Veľmi známa je v Mexiko City štvorprúdová Avenue Reforma, pozná ju snáď každý turista, kde sme neraz mohli vidieť, že keď chcel domáci šofér odbočiť, jednoducho vystrčil ruku, všetci zastavili a on pokojne išiel kam potreboval. Medzi vodičmi tam vládne obdivuhodná tolerancia a ústretovosť. U nás by to za takýchto okolností vyzeralo asi tak, že by všetci trúbili od rána do večera, prípadne aj celú noc. Z motoristického hľadiska je Mexiko City zaujímavé aj tým, že tam jednoducho nekúpite naftu, iba ak na periférii mesta, a keď som mal ešte mercedes diesel, musel som chodiť 40 km za pohonnými hmotami, pretože naftové čerpacie stanice sú situované do okolia a nie priamo v meste."
Aký je vôbec váš vzťah k autám? Beriete ich len ako dopravný prostriedok, alebo čosi viac?
"Najprv som jazdil na motocykloch a až neskôr som si sadol aj za volant auta. Osobne jazdím rád rýchlo a vôbec si nemyslím, že pomalá jazda je aj bezpečná. Ten, kto naozaj ovláda volant, iste aj rád jazdí rýchlo, a ja mám veľmi rád autá, ktoré majú viac ako sto koní, aby mali akceleráciu. Momentálne mám Škodu Octavia, 24 ventil turbo, a je to naozaj vynikajúce auto, ktoré spĺňa moje predstavy. Jazdil som už na kadečom, napríklad v časoch , keď som pôsobil v československej reprezentácii, som dostal mechanický voz Škoda 1100 MB s upraveným motorom na rely, na ňom som sa vlastne učil. V tých rokoch 1969 - 70 som bol vlastne v takom laufe, tešil som sa popularite aj vďaka Pretekom mieru a mal som si ísť dokonca zajazdiť s poľským šampiónom rely Sobieslawom Zasadom. Trénoval na Beluno, tak som tam išiel aj ja a bola to vlastne moja prvá taká havária, ak to tak môžem nazvať, proste som zrušil pätník pri ceste a pretekári sa mi smiali."
Naozaj by ste boli schopný vymeniť dve kolesá za štyri?
"Ak, tak jedine za formulu jeden. Vždy, keď sa idú nejaké preteky F1, som veľmi nervózny, pretože fandím Schumacherovi a mojím obľúbeným jazdcom, ktorého som videl pretekať ešte v Mexiku, je Kolumbijčan Luis Montoya. Je to vynikajúci pretekár, ale taká tá južanská krv a hporúca hlava. Myslím si, že bude mať ešte veľmi veľa víťazstiev i havárií. Môj vzťah k motorizmu je teda naozaj veľmi pozitívny, hoci keď sa u nás začínal rozmach motorizmu, všetci sme sa obávali, že to bude na úkor cyklistiky, ktorá už nebude dostávať taký priestor. Situácia sa však vyvinula inak, spomínaný rozvoj naopak cyklistike dosť pomohol, začali sa vyrábať skladačky, veď do istých miest sa inak ako bicyklom dostať nedalo. Bez pomoci áut vlastne ani samotná cyklistika nemôže existovať, možno len niekde v Afrike môžu ťavy nahradiť mechanické doprovodné vozidlá. Aj moje automobilové začiatky skôr súviseli s cyklistikou. Ako som povedal, šoférujem rýchlo a rád a keď som napríklad viezol doktora Slepčana na MS do nórskeho Lillehammeru, išiel som vyše 2600 kilometrov nonstop. Mal som vtedy od Volkswagenu započičaný Passat a spal som asi len hodinu na trajekte. Zastávam totiž taký názor, že ak mám auto a chcem sa dostať z bodu A do bodu B, tak idem čo najrýchlejšie a nikde nestojím. Nemám rád pomalých šoférov, ktorí začnú pridávať práve v okamihu, keď ich idete predbiehať."
Sú podľa vás cyklisti rovnako zruční aj za volantom auta?
"Cyklisti sú zvyčajne naozaj veľmi dobrými šoférmi, pretože majú vyvinutý cit pre jazdu. Povedzme keď sme jazdili v takom Taliansku, ktoré je mojou obľúbenou krajinou, boli občerstvovačky situované dole kopcom.. Cyklisti išli približne deväťdesiatkou, my na autách medzi nimi asi stovkou, a to boli milimetrové rozdiely pri tých riaditkách. Šofér jazdiaci v pelotóne to musí zvládnuť, lebo tam by sa každá chyba platila veľmi draho a keby sa aj nič vážnejšie nestalo, posmechu pod ostatných by si previnilec zrejme užil viac ako dosť. Kto sa vie pohybovať v pelotóne, vie jazdiť dobre aj v bežnej premávke. Jednoducho - cyklistika a motorizmus nemôžu jedno bez druhého fungovať. A k tomu ešte patria aj dobré cesty, ktoré na Slovensku, žiaľ, nemáme."
Ako hodnotíte sám seba z hľadičska vodičského umenia?
"Pokojne môžete napísať, že ja som vo všetkom jednotka, ako hovoria v Amerike - "nambr van". Môžete si myslieť, že sa snáď vyťahujem, ale poviem vám jednu príhodu, opäť z môjho mexického pôsobenia. Mali sme v pláne ísť z Mexico City do Ixtapy, ktorá je kúpeľným mestom, ale ja som ju vtedy ešte nepoznal. Pred cestou som si pozrel mapu, dalo sa ísť cez Acapulco a potom pri mori sa vracať do Ixtapy, ale táto cesta sa mi zdala dosť zdĺhavá, a tak som sa vybral krížom cez pohorie Sierra Madre. Cestou som kdesi tankoval naftu, mal som diesel a domácich som sa pýtal, ako ďaleko mám ešte do Ixtappy. Skoro odpadli od úžasu a vysvetlili mi, že cesta, ktorú som si vybral, sa nazýva Cesta smrti a nejeden neznalý pomerov na nej zaplatil životom. Prešiel som však už pekných pár kilometrov a vracať sa mi nechcelo, a tak som išiel ďalej, hoci všetci navôkol len nechápavo krútili hlavami. A bola to cesta, ktorú už nikdy v živote určite neabsolvujem a ani to nikomu neodporúčam. Jednak na ňu padali balvany a motali sa po nej kadejakí miestni bezdomovci, od ktorých nikdy neviete, čo môžete čakať a môjmu autu chýbal poriadny odpich, ale potom sa mi našťastie podarilo dobehnúť a predbehnúť jeden autobus. Cestou sme zažili aj riadnu búrku, slovom bola to naozaj pekelná cesta. V Ixtape som potom išiel do hotela, ktorý viedol istý Francúz a rovnako len krútil hlavou a povedal mi, že touto cestou ešte žiadny Nemexičan neprešiel so zdravou kožou. Tak sme to všetko šťastne zapili a asi o poldruha mesiaca sme sa dopočuli, že presne na tej istej ceste cez Sierra Madre neznámi banditi chytili pridelenca egyptskej ambasády a jeho rodinu zavraždili. To, že som tadiaľto prešiel, ani nepokladám za nejaké hrdinstvo, skôr dalo by sa povedať hlúposť a ani nie som na to príliš hrdý. Ale prešiel som a bola to pre mňa istá skúsenosť."
A čo naše slovenské cesty?
"Na našich domácich cestách je čím ďalej tým viac dobrých a rýchlych áut, ale oveľa viac neskúsených a zlých mladých šoférov, ktorí si myslia, že keď si sadnú do auta, ktoré má 150 koní, stanú sa automaticky majstrami sveta. Nehovoriac o používaní mobilných telefónov za volantom, hoci keď som pôsobil v slovenskom parlamente, schválili sme zákon, ktorý takéto niečo vyslovene zakazuje. Keď vidím, že za volantom auta sedí telefonujúca žena, ide ma šľak trafiť, rovnako vtedy, ak stretneme na ceste voz, v ktorom sedí ujko v širáku, smrť v očiach, ktorý nikoho nepustí pred seba, keby čo bolo. Pre slovenský motorizmus a teraz nemyslím len na šport, je potrebné nielen to, aby sme mali dobré autoškoly, ale aj vybudované poriadne diaľnice, pretože bez nich je Slovensko odpísané. A tie dobré a rýchle cesty potrebujeme aj ako občania i cyklisti."
Autor: ena
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
