po pominutí prvého ošiaľu, láska súrodenecká sa veľa ráz roztriešti na márne kúsky pri dedičských konaniach. Zato matka pestuje akýsi druh láskavej eufórie k svojmu dieťaťu po celý svoj život, nech je jej potomok akýkoľvek a vykoná čokoľvek.

O duševných útrapách a množstva sĺz by vedeli napríklad hovoriť svoje ženy, ktorým osud nedoprial odniesť si z pôrodnice malý ružový uzlíček, nazývaný dieťaťom. Každá žena má totiž vo svojich génoch zakódované materstvo a skôr či neskôr mu podľahne neakceptujúc ani svoju kariéru a názory svojho okolia. Preto veľmi počudovaniahodná je situácia charakteristická pre rómske etnikum. Tieto ženy totiž už niekoľko hodín po pôrode nechávajú svoje narodené dieťatko v nemocničnej opatere a ujdú domov. Približne po piatich dňoch sa vrátia a bez akéhokoľvek pocitu hanby si vyzdvihnú od nemocničného personálu svojho potomka. Prečo? Čo motivuje tieto ženy opustiť dieťa, ktoré je úplne odkázané na svoju matku a ujsť domov?

Cudzota nemocničného prostredia, líšiaca sa od tej ktorá vládne v rómskych osadách, myslím si neobstojí. Podľa názoru jedného pôrodníka totiž práve smútok za domovom podnecuje tieto ženy opustiť nemocničné lôžko a len tak v župane a pyžame merať cestu domov. V niektorých prípadoch vraj cudzota na nich dolieha natoľko, že si na izbe aj niekoľko z nich spoločne ľahne do jednej postele. Iný pôrodník mi zase tvrdil, že Rómka neprivedie na svet dieťa iba z citových dôvodov. Vraj nejedenkrát pri zdravotných komplikáciách z úst budúcej matky vyšla otázka, či dostane v prípade ak dieťa zomrie "pôrodné".

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.