medzinárodnom fóre, aby sa presadili kluby, aby sa darilo našim v zahraničí... Želáme si to každý rok, budeme si to želať aj pri prechode do roku 2003, potom do roku 2004, 2005... Prejsť už cez nejakú kvalifikáciu, postúpiť do nejakého číselne vyššieho kola európskych pohárov, sledovať i niečo iné, ako výpočty na lavičke alebo za lavičkou vysedávajúcich hráčov, vidieť u nás pekný, kvalitný futbal, pre diváka... Želáme si to každý rok, budeme si to želať aj pri prechode do roku 2003, potom do roku 2004, 2005...
Takže na rovinu: cez kvalifikáciu na svet môžeme prejsť hádam len vtedy, ak nás presunú niekde do Oceánie a tá dostane od FIFA dve miestenky na MS a nebude musieť hrať baráž s Juhoameričanmi. Kritériá sú prísne, zo skupín postupujú prví, na to máme ťažko, tí druhí hrajú baráž. V tejto kvalifikácii ju za Európu hrali: Írsko, Nemecko, Ukrajina, Belgicko, Česko, Rumunsko, Slovinsko, Turecko a Rakúsko. My sme sa však ku tomu najslabšiemu nedostali... Pripomíname, že ani do nej sa nedostali ani Švajčiarsko, Juhoslávia, Holandsko, Nórsko, Škótsko..., to len kvôli tomu, akú "zálohu" má pre nás Európa ešte prichystanú.
Pretože svoju šancu sme už mali, prepásli sme ju - taký žreb na druhú už ťažko budeme mať. Tá mocnina na druhú znamená asi toľko, že skupina so Švédsko, Tureckom, Macedónskom, Moldavskom a Azerbajdžanom bola jednoducho výborná, teoretický barážový súper, Rakúsko, tiež. Nakoniec, výsledky 0:1 a 0:5, čo je sumár rakúsko - tureckého boja o letenky na Ďaleký Východ, nedosiahli Turci v kvalifikačnej skupine s nikým (Slovensko 1:1 a 1:0, Švédsko 1:2 a 1:1, Moldavsko 2:0 a 3:0, Azerbajdžan 3:0 a 1:0, Macedónsko 3:3 a 2:1).
Vyriešme radšej to, čo sa dá. Zdá sa, že jedna vec sa už rieši, aj keď sa mala už dávnejšie. Niekedy v polovici roka, po anabáze v Štokholme a Baku. Tu sa definitívne zlomili slovenské šance, ktoré sme tradične išli zachraňovať teortetickými výpočtami a konšteláciami v trojuholníku Švédsko - Turecko - Slovensko. A možno už tu malo dôjsť ku zmene, závery pobabraných kvalifikácií totiž inde slúžia na to, aby sa tí neúspešní, ale ambiciózni, čo my stále sme, skonsolidovali. My sme svoju káru museli dotiahnuť do konca. Jurkemik nech si začína kde chce...
Spomenuli sme Štokholm a Baku, pred nimi však boli Brémy a vydarený priateľský zápas s Nemeckom. Ponuky od DFB sa neodmietajú, zároveň by sme však mali mať úctu sami pred sebou - pretože...
Pretože zápas v Brémach bol recipročný, odvetný za ten z jari 2000, keď sa v Prešove predstavilo niečo, čo malo názov Deutschland A 2 a čoho najznámejšou tvárou bol tréner Horst Hrubesch. My sme však Nemcom priviedli svoju elitu, oni sa totiž potrebovali pripraviť na Fínov, zatiaľ čo nás čakal zápas vo Švédsku. A ten nás nalomil. Prišlo Baku, kde síce naši hrali veľmi dobre, aspoň tak to tvrdil reprezentačný tréner, výsledok však bol zlý... A potom sa ozval jeden hlas, druhý, tretí, že vraj tie Brémy boli zbytočné. A že skôr uškodili. Pretože dôvera a náš imidž v očiach "Nemcov" a tých ostatných (toľko na margo hlášky, že je pre nás cťou, že nás Nemci pozvali, figu, reciprocita je reciprocita, tak, ako zápas s Iránom v Teheráne za zápas s Iránom v Bratislave!) pošliapala možné získanie imidžu v Japonsku a J. Kórey, možný nárast záujmu o našich hráčov, možný vzrast kvality (je náhoda, že po boome na Euro 2000 sa dostalo na MS Slovinsko?)...
A možno bola chyba v tom, koho to reprezentační tréneri vyberali. Rzeszoto - Kratochvíl, Labant, Mikuláš, Bédi - Breška, Dzúrik, Mintál, Šoltis - Vittek, Oravec. Jedenástka roka 2001 na jednom z hlasovacích lístkov. No a čo? Dokopy nič, len to, že jej "autorom" bol bývalý reprezentačný kormidelník Jozef Adamec. Ten asi zabudol na to, koho predtým nominovával na medzištátne zápasy. Pokiaľ si však dobre pamätáme, v bráne, aj keď prakticky si pri Königovi resp. Bučekovi nezachytal, vsádzal Adamec na brankára Interu Hýlla, nie na Rzeszota. Mimochodom, kým Hýll získal do Jedenástky roka 2001 sedem nonimácií, žilinský gólman päť. A keď už chceme byť detailisti, Hýll v minulom roku markantné kiksy na svojom konte nemal... Aj keď ani Rzeszoto nie, to aby sme boli úplní detailisti. Akurát, že na rozdiel od Hýlla nebol majstrom Slovenska, nezískal Slovenský pohár, nevychytal v predkole Ligy šampiónov nulu (ako Hýll proti bieloruskému Mozyru) - aj keď neinkasoval ani päťku v Trondheime. Mal síce vydarenú jeseň, tú však vie Hýll vyvážiť svojou jarou. Brankársky problém však nie je do očí bijúci. V strede obrane zas Adamec aspoň v nominácii uprednostňoval Kindera, určite nie ružomberského Mikuláša. Je zaujímavé, že Kinder získal v ankete jedenástky 20 hlasov, Mikuláš jeden - ten Adamcov. Ostaňme pri obrane, Šuchančok, na rozdiel od Hýlla a Kindera za Slovensko nastupoval aj v kvalifikácii, v Jedenástke roka by však u Adamca nenastúpil. Nedostal sa tam ani Czinege, ten však našťastie pre seba získal 24 iných hlasov, a tak tam je. Ešteže ofenzívne rady Adamcovi vyšli, Vittek, Oravec a Šoltis však boli medzi tými, ktorým hlasy dávala absolútna väčšina hlasujúcich. Je už zbytočné sa rozpisovať nad tým, že Vladimír Weiss ex - reprezentačný asistent objavil vo svojej jedenástke šesť hráčov Petržalky, kde pôsobí ako manažér, človek sa len čuduje, prečo mužstvo spoza Starého mosta nie je majstrom, hralo len v Intertoto Cupe a prečo ho tam vyprášili Slovinci z nejakého Celje.
Na záver tejto časti: Adamec ako ex - reprezentačný tréner má právo nominovať do svojej jedenástky hocikoho, má právo zaradiť do nej tých, ktorých považuje za lepších od tých, čo v nej nie sú. Ako reprezentačný tréner však mal priam povinnosť nominovať do zostavy tých lepších, ak teda nominoval horších, tak je to svojím spôsobom dosť zvláštny prešľap.
Ešte krajší príklad svojráznosti ponúkol Adamec pri hlasovaní o Futbalistu roka. Samozrejme, že, čo platí i prvej ankete, každý má právo zariadiť sa so svojím hlasom tak, ako chce. Zariadil sa i Adamec, vcelku suverénny víťaz ankety Ľubomír Moravčík je uňho na 10. mieste. Nech je jeho víťazstvo do istej miery determinované správami o konci kariéry a šťastnou voľbou prenosu z LM, kde zvŕtal Del Piera a spol., faktom je, že Moravčík za Celtic Glasgow hrával, odohral zaň štyri desiatky zápasov, získal škótsky titul i tamojší pohár, dostal sa do Siene slávy Celticu... To sú fakty.
Pozrime sa na príklad z Ruska. Hlasovania o najlepšieho hráča ligy sa zúčastnili ligoví tréneri i tréneri reprezentačných tímov. Účasť na ňom odmietol len tréner A - tímu Ruska Oleg Romancev. "Ako trénerovi reprezentácie mi neprináleží, aby som hlasoval v takejto ankete," vynašiel sa. V ankete bol vyhodnotený ako najlepší hráč Ruska brankár futbalovej reprezentácie Ruska a Lokomotivu Moskva Ruslan Nigmatullin, ktorý predstihol Marata Izmajlova (Lokomotiv Moskva) a Igora Titova (Spartak Moskva). Hráči Lokomotivu, Nigmatullin zvlášť, sa presadili suverénne a zlé jazyky v Rusku tvrdili, že Romancev, ináč i tréner Spartaka Moskva, nechcel dávať hlasy hráčom konkurenčného klubu. A tak to vyriešil po svojom. Pretože mlčať je niekedy zlato. Aj keď ho zlé jazyky poohovárali, ohovorili ho hypoteticky - fakticky im nedal šancu.
To sú však len ankety. Nech nás už netrápia. Nech nás trápi žreb na Európu, v roku 2004 sa jej futbalový výkvet zíde v Portugalsku. Jurkemik postup chce, dobrá metla vraj zvykne zametať dobre a Jurkemik je v očiach tých, ktorí ho registrujú zapísaný ako človek, ktorý nezametá až po tom... Ako iní.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
