sa nezaobišla bez takej úplnej maličkosti akou je korenie.

Prvé skutočné nálezy preukazujú používanie korenia už v mladšej dobe kamennej. Z toho času pochádza aj rad nálezov rastlinného korenia: angelika, rasca a mak. Pretože už človek na najnižšom stupni vzdelanosti sa snažil, aby si pripravil pokiaľ možno chutnú potravu.

Prvé písomné správy o korení pochádzajú z Mezopotámie, z oblasti medzi riekami Eufrat a Tygris, kde sa už vtedy pestovalo veľké množstvo korenia. Na hlinených doštičkách nájdených pri vykopávkach v Babylone je zmienka o sezame, koriandre, rasci, kôpri, fenikli, tymiáne či šafrane. Väčšina týchto písomných údajov pochádza z posledného tisícročia pred našim letopočtom.

V starej Indii bolo korenie - ktoré dnes poznáme - pestované pred tisícročiami. Písomné doklady z 9. storočia pred našim letopočtom sa zmieňujú o bylinách a koreniach a uvádzajú cez 600 liečivých rastlín.

Z Číny pochádzajú prvé zmienky o predpisoch liekov a korenia z čias takmer 2700 rokov pred našim letopočtom. S budhizmom prichádza do Číny aj indické korenie a zo súostrovia Moluk potom muškátový oriešok, klinček a niektoré druhy škorice.

Veľkú úlohu zohralo korenie v starogréckom lekárstve. Hippokrates, jeden z najslávnejších lekárov všetkých čias, zanechal spis o prostriedkoch takmer proti všetkým chorobám. Iný grécky lekár a prírodovedec Theofrastos sa zmieňuje o liečebnom účinku škorice, koriandra, tymiánu, mäty piepornej a majoránky. Aníz sa používal v kuchyni, rasca do chleba, feniklom sa korenili ostré omáčky, cesnak obľubovali dedinčania, ktorí mätou ochucovali napríklad aj mäsové omáčky. V gréckej kuchyni nechýbal ani tymián, bobkový list a šafran.

Starovekí Rimania prevzali znalosť a používanie korenia od Grékov, avšak vedeli lepšie zužitkovať tento drahý, cudzokrajný tovar.

V prvých storočiach nášho letopočtu však začal obchod s dovážaným korením postupne upadať. Až ked na začiatku 5. storočia bol dobytý Rím, začína obchod s korením ožívať.

V ďalších storočiach prichádzali do Európy správy do Ďalekom východe a exotických krajinách iba zriedka. O to väčší rozruch vyvolávali zvesti benátskeho cestovateľa Marka Pola. Po prvá raz sa so svojím otcom a strýkom dostal cez západnú a strednú Áziu do Číny v roku 1271, kedy mu bolo 17 rokov. Vo svojom cestopise okrem iného píše, že Jáva a Sumatra sú veľké ostrovy bohaté na čierne korenie, muškátové oriešky, klinčeky a iný drahocenný tovar. Na Cejlóne a v Etiópii poznal sezamový olej, na Malabarskom pobreží čierne korenie, zázvor, škoricu a klinčeky. Najväčšiu pozornosť jeho cestopisu však venovali moreplavci. Jeho údaje v nich vzbudzovali záujem a znamenali pre nich oveľa viac, než pre ostatných čitateľov.

Dávno pred Kolumbusom poznali v Amerike vanilku, nové korenie a papriku. Do Európy sa však tieto korenia dostali až po roku 1492.

V roku 1498 sa vypravil vtedy 28-ročný Vasco de Gama v čele portugalskej expedície, aby preskúmal námornú cestu do Indie. Táto objavná cesta bola určite pre Portugalsko veľkým víťazstvom. Zápas o korenie však pokračoval. V roku 1595 vypravili svoju prvú veľkú expedíciu Holanďania a pozadu nezostali ani Angličania. Aj napriek tomu koncom 17. storočia boli Holanďania jedinými pánmi Východoindických ostrovov korenia. Angličanom ostal iba nepatrný vplyv a Portugalci prakticky skončili úplne.

Dnes sa už väčšina exotického korenia nepestuje iba v pôvodných krajinách, ale aj v krajinách ktoré sú klimaticky podobné. Klinček nerastie iba na ostrovoch korenia a na Sumatre, ale predovšetkým v Zanzibare, muškátový orech sa pestuje tiež v Západnej Indii, zázvor pestujú v Indii, v Číne aj na Jamajke. Vanilka, pôvodne pestovaná iba v Mexiku, bola úspešne vysadená aj v iných oblastiach a paprika dnes rastie prakticky na celom svete. Iba cejlónska škorica sa nedá inde pestovať - iba na Cejlóne a najlepšie nové korenie pochádza iba z Jamajky, Kuby alebo Trinidadu.