odbornej hudobnej verejnosti. O muzike tvrdí, že je jeho životom a zaimprovizovať, či zopakovať nejaké skladby podľa sluchu dokázal skôr ako sa naučil rozoznávať prvé noty. Absolvoval niekoľko národných a medzinárodných súťaží, na ktorých dosiahol množstvo úspechov. Medzi nimi rozhodne stojí za povšimnutie osem prvých cien v kompozícii, ktoré vyhral na kompozičnej súťaži v Revúcej za posledných šesť rokov. Nielen mnohí Kežmarčania, ale aj hudobní kritici ho považujú za obrovský umelecký a kompozítorský talent a poniektorí, nie neskromne, hovoria aj o zázračnom dieťati. Začali sme preto práve takouto otázkou...
Považuješ ty sám seba za zázračné dieťa?
Je mi ťažko vyjadriť, či stotožniť sa s názorom týchto odborníkov. Ťažko hodnotiť samého seba. Povedať o sebe, že som zázračné dieťa, by bolo z mojej strany dosť neskromné.
Kedy si sa prvý krát dotkol klavírnych kláves?
Prvý raz to bolo, keď som mal približne sedem rokov. Bol to dedkov klavír, ktorý kúpil ešte môjmu otcovi. Nejaký čas predtým som však už prišiel do styku s elektronickými varhanami, na ktorých som si prvýkrát niečo zahral. Ale to už je predsa len niečo iné.
Vieme o tebe, že zvládaš hru aj na iných nástrojoch. Ktorý z nich ti vyhovuje najviac, alebo ku ktorému máš najbližší vzťah?
Klavír je môj prvý nástroj a mám ho aj najradšej. Popri tom som sa však ako samouk naučil hrať aj na klarinet, flautu a organ. To však najmä preto, že sa venujem aj komponovaniu a potrebujem poznať tieto nástroje a ich využitie.
Prezraď nám, aký je tvoj najväčší zážitok viažúci sa s hudbou?
Tých zážitkov je veľa, ťažko je vybrať jeden. Vo všeobecnosti ma fascinuje atmosféra na súťaži, kde musím ukázať čo som sa za posledné obdobie naučil. Hrať na súťaži je niečo úplne iné ako doma a preto je pre mňa každé vystúpenie zážitkom. Najviac ma však dokáže nadchnúť pocit, keď niekto interpretuje moju skladbu. Osobitný zážitok, ktorý hodnotím aj ako obrovský úspech, je moja nedávna účasť na medzinárodnom kurze kompozície Univerzity Mozarteum v rakúskom Salzburgu, kde som sa stretol s mnohými zaujímavými ľuďmi. Najviac ma teší stretnutie so známym luxemburským skladateľom Alexandrom Műllenbachom, ktorý ma zasvätil do trocha "vyššej" hudby. Urobili sme spolu niekoľko analýz mnohých skladieb a prebrali sme aj niektoré nové kompozičné postupy. Bola to skúsenosť, s ktorou som sa ešte na Slovensku nestretol.
Prezradíš nám aká je tvoja najobľúbenejšia skladba. Respektívne, čo si zahráš keď si napríklad smutný, alebo naopak, keď máš dobrú náladu?
Nemám najobľúbenejšiu skladbu. Hrám všetko, čo mi môže pomôcť zdokonaliť sa v hudobnom umení. Rovnako nemám vyhradené skladby, ktoré si zahrám, keď som v nejakom dobrom, či zlom duševnom rozpoložení. Vtedy si zvyknem improvizovať svoje vlastné skladby.
Akú hudbu teda počúvaš v súkromí?
Počúvam všetko, pretože sa snažím spoznať široké spektrum hudby. Nechcem sa špecializovať len na určitý typ hudby a iný dopredu zatracovať. Najradšej však samozrejme počúvam klasickú hudbu, ktorá je pre mňa prvoradá. Z nej sú mojimi najobľúbenejšími autormi predovšetkým Claude Debussy a Maurice Ravel. Proste sa mi páči impressionizmus a jeho neuveriteľná farebnosť hudby. Rád si však vypočujem aj nejaké moderné skladby, ktoré potom analyzujem, prečo boli skomponované tak, ako boli.
Súčasnej mladej generácii sa pod pojmom vážna hudba vynorí predovšetkým Vangelis, či Vanessa Mea. Aký je tvoj názor na týchto hudobníkov?
Niekedy sa títo interpreti páčili aj mne, pretože komponovali predovšetkým filmovú hudbu, ktorá mi imponuje. Dnes sa mi však už nepáči to, že vo svojich skladbách už málokedy používajú skutočné nástroje. Je to už viac-menej počítačová hudba. Vanessa sa mi páči. Je to vynikajúca huslistka. Nie je to len reklama aj keď je jej hudba značne komerčná: V prvom rade je vynikajúca virtuózka.
A čo plány do budúcnosti?
Po skončení základnej školy, chcem jednoznačne študovať kompozíciu a klavír na konzervatóriu. O vzdialenejšej budúcnosti však ešte veľmi neuvažujem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
