odvlečených. Podobní ako on sa rátajú na tisíce. Z rodných domovov ich vymámili príslušníci Červenej armády spolu s príslušníkmi NKVD. Mali ísť na trojdňovú brigádu na pomoc frontu. Bolo to v januári 1945 a sľúbené tri dni sa pretiahli na mesiace, ba roky. Neúplná skupina Trebišovčanov sa vrátila zúbožená z gulagov koncom februára 1946. Na chvíle strávené v pracovných táboroch si spomenul aj Július Ferčák.
Prvé Vianoce prežili Trebišovčania mimo svojich rodín v roku 1945. „Boli to moje najsmutnejšie Vianoce. Doma bola v tom čase iste hojnosť, tu, lágri, lokše. Podarilo sa mi zohnať trocha múky a tak sme si štedrovečernú hostinu prilepšili. Pracoval som vo fabrike spolu s Rusom, kováčom, To preto, lebo som bol vyučený kováč už v druhej línii nášho rodu," spomínal Július Ferčák.
Rus ho pozval na Silvestra do svojej rodiny v obci Lomovodky. Pozvanie neodmietol. Keď vkročil do Rusovho obydlia, ten zvolal na svoju manželku: Ňusa, smotri, Hrehorij prišol vstrečať novyj god! Jeho manželku poznal, pretože jej a manželovi občas pomáhal v prácach na chozjajstve.
„Prvé, čo sa objavilo na stole, bolo krepkoe na vypitie. Budeš kušať cholodnoje, huspeninu, núkal ma domáci pán. V ten deň mi bolo predsa len veselšie, než po iné dni v gulagu," načrel do spomienok Július Ferčák. U svojich priateľov Rusov sa cítil ako medzi Slovanmi, dobre. Ich postavenie sa veľmi neodlišovalo od jeho. Takto privítal nový rok 1946. Bol to jeden z jeho najšťastnejších dní života. Zostal nažive a vrátil sa k svojim domov. Často pripomínal kruté dni svojim potomkom. Ťažko ich chápali, niektorým epizódam nechceli ani veriť, považovali ich za rozprávky. Bola to však skutočnosť. „Dokonca ani ja sám neviem pochopiť, ako sa mi podarilo prežiť v tomto pozemskom pekle," dokončil svoje rozprávanie Július Ferčák.
Autor: era
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
