Montáže a. s. Súd totiž na rozdiel od rozhodnutia z roku 1994 nároky reštituenta potvrdil, čím sa výrazne skomplikovala pozícia správkyne konkurznej podstaty. Podnik sa totiž medzičasom dostal do konkurzu a je teda na správkyni, aby po odpredaji majetku vysporiadala veriteľov. Keďže ale reštituent berie všetko nehnuteľné, správkyni toho veľa na odpredaj neostane. Podrobne sme o právnych aspektoch tejto kauzy písali už pred dvomi týždňami. V redakcii nás však navštívila trojica bývalých riadiacich zamestnancov podniku, aby nás upozornila na svoje výhrady nielen voči rozhodnutiu krajského súdu, ale aj voči práci samotnej správkyne konkurznej podstaty.
Čo konkrétne sa im nepozdáva? "Správkyňa konkurznej podstaty viac ako trom stovkám bývalých zamestnancov dlhovala mzdy plus odstupné. Kým mzdy postupne vyrovnala, zamestnancom ostala na odstupnom dlžná zhruba jedenásť miliónov korún. Podľa našich vedomostí pritom na jej účet počas dvoch rokov trvania konkurzu postupne nabiehali prostriedky na účet najmä z pohľadávok, ale aj z odpredaja hnuteľného majetku ako strojných zariadení, dopravných mechanizmov či skladových zásob. Získané finančné prostriedky však nepoužila na vyrovnanie podlžností voči zamestnancom," domnievajú sa traja zástupcovia bývalých zamestnancov, ktorí správkyňu vyzvali, aby im vysvetlila svoje počínanie. Dodali, že rovnako tak nechápu, ako môže postup správkyne odobriť príslušná sudkyňa. O svojich námietkach písomne informovali ministerstvo spravodlivosti aj krajskú a a generálnu prokuratúru, keďže majú podozrenie, že správkyňa sa dopustila poškodzovania veriteľa.
"Správkyňa priznala, že má na účte dva milióny korún. My si myslíme, že je to ešte viac," dodávajú bývalí zamestnanci. "Popri akciovke Montáže fungovala ešte aj rovnomenná eseročka, ktorá bola jej stopercentnou dcérou. Po vyhlásení konkurzu sa malo do akciovky vrátiť tých osemnásť miliónov korún, ktoré tam boli vložené ako majetková účasť. Bývalý generálny riaditeľ Ing. Zanický nám potvrdil, že v júni odišla posledná splátka tohto vkladu do akciovky. Povedal nám aj to, že v podniku ostalo asi 35 miliónov korún v dobytných pohľadávkach. Takže peniaze by správkyňa mala mať. Takisto si myslíme, že správkyňa zbytočne zamestnáva pri konkurze asi desať zamestnancov."
O vyjadrenie sme požiadali správkyňu konkurznej podstaty JUDr. Soňu Géciovú. "Čo sa týka vysporiadania záväzkov voči zamestnancom, v rámci konkurzu im boli doplatené mzdy vo výške zhruba deväť miliónov korún. Žiaľ, odstupné im nemám z čoho vyplatiť. Nebudem konkretizovať, koľko prostriedkov je momentálne na účte, určite sú však predstavy bývalých zamestanncov v tomto smere výrazne posunuté od reality. Ak pán Zanický tvrdí, že sú dobytné pohľadávky, skutočne len uvítam, ak vyšpecifikuje, o ktoré ide. A budem rada, ak dá sťažovateľom písomne, že eseročka dala tých osemnásť miliónov korún... Po sťažnosti týchto bývalých zamestnancov, ktorí navštívili aj vás, sa u nás na podnet ministerstva spravodlivosti vykonala kontrola, ktorá nezistila nedostatky. Súd mi prikázal vyplatiť zatiaľ po tisíc korún odstupného s tým, že zvyšok sa zamestnancom vyplatí po odpredaji areálu. Na odstupné je totiž potrebných jedenásť miliónov, ktoré nemám. Chcem podotknúť, že zákon neukladá povinnosť v rámci konkurzného konania vysporiadať záväzky voči zamestnancom v určitej lehote. Nemusela som zatiaľ doplatiť vlastne ani tie mzdy vo výške deväť miliónov korún."
Ako dodala správkyňa, všetky jej rozhodnutia kontroluje súd. Čo sa týka počtu zamestnancov, súčasný stav považuje za optimálny.
Zvýšená nervozita bývalých zamestnancov ako aj ostatných veriteľov však pramení najmä z rozhodnutia krajského súdu, ktorý potvrdil oprávnenosť reštitučného nároku, hoci FNM dal podnik do privatizácie práve na základe rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z roku 1994, ktorý tento nárok zamietol. Tým, že reštituent získal právny nárok na všetky nehnuteľnosti, správkyni, ako nám povedala, ostáva majetok za dva, tri milióny korún, ktorý ani zďaleka nepostačí len na výplatu odstupného, o záväzkoch voči ostatným veriteľom ani nehovoriac. Zástupcovia bývalých zamestnancov vo svojich listoch na ministerstvo spravodlivosti v tejto súvislosti upozorňujú na nebezpečenstvo otvárania benešových dekrétov.
Keď sme požiadali hovorcu krajského súdu JUDr. Juraja Sopoligu o uvedenie dôvodov, na základe ktorých súd dospel k tomu, že nároky reštituenta sú oprávnené, odpovedal, že súd: "... vyhodnotil konfiškáciu predmetných nehnuteľností v roku 1946 ako vykonanú v rozpore s vtedy platnými predpismi. Skonštatoval, že vlastníctvo na štát prešlo až v apríli 1948, pričom štát nehnuteľnosť prevzal bez právneho dôvodu..."
Nám sa podarilo získať pôvodný rozsudok Obvodného súdu Košice I z roku 1994, v ktorom samosudca JUDr. Imrich Volkai zdôraznil, že v danom prípade sporná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu pred 25. februárom 1948. "Dôvodom uvalenia národnej správy a určenia národného správcu bola skutočnosť, že podnik bol opustený a jeho majiteľ sa zdržiaval na neznámom mieste. Národný výbor mesta Košíc rozhodol v roku 1946 v zmysle dekrétu prezidenta republiky o konfiškácii majetku Karola Poledniaka Továreň, nástroje a železolejáreň. Dôvodom konfiškácie bol fakt, že Karol Poledniak bol maďarskej národnosti, jeho pobyt bol neznámy a previnil sa tým, že zámerne podporoval maďarských okupantov a fašistický režim," píše sa v pôvodnom rozsudku, kde je uvedené aj to, že po konfiškácii bol majetok začlenený do národného podniku Kriváň ČKD s účinnosťou od 1. januára 1947. V súčasnom rozsudku z decembra tohto roku však stojí, že vlastníctvo na štát prešlo až v apríli 1948.
Súd teda pôvodne nároky rešituenta zamietol a podnik sa mohol privatizovať. Nové prekvapujúce rozhodnutie Krajského súdu však poriadne zamiešalo karty. Správkyňa konkurznej podstaty skúma právne možnosti, ako namietnuť rozsudok. Veritelia, tí zase tŕpnu v obavách, či sa im vráti aspoň časť ich pohľadávok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
