cudzine. Inak sa totiž vzhľadom na tisíce kilometrov a nabitý program objavia v našich končinách iba zavše. V ruskom futbalovom druholigovom tíme v Iževsku sa ocitli vlani v lete až traja jednotlivci Róbert Petruš, Peter Revák (predtým boli na súpiske Púchova) a na poslednú chvíľu i Laco Nagy (Devín). Prví dvaja sú východniari a za hranice odišli za pomerne zaujímavých okolností z Púchova, pričom tento transfer vyvolal i istú polemiku či nervozitu predovšetkým v Devíne. K tomu sa už ale vracať nehodlajú, koniec koncov nie vždy v prestupovom kolotoči je pre smrteľníka všetko jasné a čisté ako voda v horskej bystrine. Podstatné je, že Slováci sa tam presadzujú v tíme Gazovik Gazprom, kde hlavným mecenášom je plynárenský koncern, ktorý prejavuje neobyčajne štedrý mešec vo viacerých tímoch v ruských kluboch. Až natoľko, že ten, kto to neokúsil, si také sumy nevie ani predstaviť.

Robo Petruš priznal, že v Iževsku sa ocitol po finte. Púchovčania mu ponúkali zmluvu, rovnako tak ho atakovali zástupcovia spoza východných hraníc. Prirodzene, ich finančné možnosti sú oveľa lepšie než slovenské, preto nebolo treba dlho rozmýšľať, čo tento ofenzívny hráč uprednostní. "Zástoj Devína v tejto transakcii mi tiež nie je jasná. Robil to za nás manažér, ktorý povedal, že rošádu pripraví tak, aby bola všeobecná spokojnosť. V Matadore som pôsobil päť rokov, uplynulý by bol šiesty. Bolo to teda dosť dlho na to, aby sa udiala nejaká podstatná zmena v mojom živote. Predtým som dva razy podpisoval s Považanmi kontrakt, do tretice som sa na to neodhodlal, rozhodol som sa inak."

Priaznivci koženej v našom regióne si Roba pamätajú ako útočníka Tatrana Prešov. Už vtedy zažil prvé kontakty s cudzinou, keď sa pobral na pár mesiacov (odohral tam deväť zápasov) do Fínska a dočasne sa objavil v drese Lahti. "Môj odchod z Prešova bol vlastne spôsobený príchodom trénera Jánoša. Ten sa totiž vyjadril, že kým bude na lavičke, veľmi si nezahrám. Čo iné som mal robiť než odísť?" Petruš neskôr po návrate zo Škandinácie v dvoch stretnutiach pomohol i vypadávajúcej Lokomotíve Košice v najvyššej súťaži. Po opätovnom príchode do Tatrana znovu zistil, že nemá asi veľkú nádej preraziť. Cesta bola preňho naďalej zarúbaná, tak akceptoval ponuku Púchovčanov, ktorá prišla ako na zavolanie. "Na zeleno-biely prešovský dres mám rôzne spomienky. Odohral som v ňom pol sezóny vo federálnej lige ešte za čias trénerov Nadzama a Bubenka. Potom som sa ukázal na vojenčine v Bardejove, kde už mal dirigentskú paličku tréner Bubenko. Spolu som tam vojenčil aj so Stanom Vargom. Odtiaľ som sa vrátil znovu do Prešova, keď tím viedol Igor Novák." Nastupoval pravidelne v celom ročníku, no potom prišlo vážne zranenie a niekoľkomesačný pobyt v nemocnici. Akonáhle sa vyliečil, nastala zmena lodivodov a preňho ďalšie putovanie... Ako je známe, Petrušovci sú dvaja a Róbert hral s Marekom (v súčasnosti členom Slovana Bratislava) naposledy v Prešove, ale to bolo dosť dávno. "Ktovie, či ešte budeme hájiť niekedy rovnaké farby?"

Dvadsaťosemročný legionár má momentálne ročný zaujímavý kontrakt. Na novom pôsobisku sa ukázal v prestávke medzi jarnou a jesennou časťou ročníka (zápasy sú tam do apríla do novembra). Už teraz vie, že urobil dobrý krok. "Ani som nepredpokladal, že sa mi bude tak dariť. Keď som sa tam objavil, Iževsk figuroval na sedemnástej priečke z osemnástich účastníkov. Bolo to síce dosť kritické z hľadiska existencie, ale vzchopili sme sa. Druhá polovica sezóny vyšla výborne, skončili sme v nej tretí a celkove sme poskočili na desiatu priečku. V klube bola obrovská spokojnosť, nielen so Slovákmi, hoci sme si, to priznávam, urobili výborné meno. Nie je dôvod, aby som nezostal v mužstve aj naďalej, ale nechcem sa unáhliť. Počkám, uvidím, čo sa vyrysuje. Objavili sa totiž i ďalšie náznaky možností na účinkovanie, nielen z druhej ligy, ale i z elitných zápolení. V hre sú moskovské kluby, ale nerád by som ich menoval. Náš prezident bol dosiaľ ale rezolútny. Povedal, že ma nepustí za žiadne peniaze, kým mám podpísanú zmluvu. Nevylučujem však, že v lete môže byť všetko inak. O to mi ale išlo, keď som tam odchádzal, aby som sa ukázal, presvedčil o svojich schopnostiach. Lebo ak hráč zapadne do priemeru, nikto si ho nevšimne. Je to obrovská krajina, kde je strašne veľa futbalistov."

Petruš mal výhodu, že padol do oka trénerovi ešte na Slovensku. Vedel, prečo ho chce. Dôveroval mu, v mnohých zápasoch sa naňho spoliehal a veril mu. Nie div, že nastupoval pravidelne a zotrval v zápasoch od začiatku až do konca. Sympatie voči nemu si osvojil aj šéf klubu, ktorý si obľúbil všetkých Slovákov. Výkony boli vstupenkou medzi priazeň, ktorá vznikla vzájomne. "Ako cudzinec sa tu cítim fajn, nič mi nechýba. Viem však, že za všetkým treba hľadať kvalitu hry. Keďže som dobre naštartoval a predviedol, že čosi viem, nebol už problém, aby komunikácia klapala na jednotku. Rusi zrejme zistili, že sme prínosom pre kolektív, ohodnocujú nás preto k spokojnosti. Títo ľudia nám dajú prakticky všetko. Vedia si vážiť, že ideme na doraz, robíme maximum pre to, aby mužstvo napredovalo a pomáhame mu zvyšovať latku kvality. Nachádza to odraz i v médiách a neviem si vynachváliť postoj funkcionárov, fanúšikov. Rusi dokážu byť veľmi láskaví, milí, pozorní voči cudzincovi, odzrkadľuje sa v tom ich povaha. Sú naozaj neskutočne srdeční." Na rozdiel od iných hráčov z ďalších krajín hlavne v najvyššej súťaži slovenská minilégia si stráži možnosť takýchto výhod, takéhoto rozmaznávania. "Poznám prípady, keď trebárs Brazílčania podpísali lukratívne kontrakty a potom to flákali."

Inak, v Iževsku okrem slovenského tria (Revákovi už vypršala zmluva) boli z cudzincov iba dvaja Ukrajinci. V zápase sa ale na trávniku môžu objaviť naraz len traja legionári. Zo začiatku spravidla dostali prednosť Petruš, Revák a jeden z ukrajinskej dvojice. Ako to už býva, dilemu neraz vyrieši náhoda. Druhý ukrajinský futbalista si v príliš skoro roztrhol väzy a predčasne skončil boje. Uvoľnil tak miesto pre Nagya, ktorý hlavne v závere ročníka vytlačil zo zostavy ukrajinského spoluhráča. "Posledných sedem kôl sme nastupovali všetci traja Slováci. Ja som neodohral všetky duely, lebo som nachytal dosť veľa žltých kariet. Tuším dvanásť alebo trinásť. Inak, jednozápasový dištanc nasleduje po každej štvrtej karte, nie ako u nás. Pauzoval som aj počas cesty na Slovensko, keď som bol bratovi Marekovi na svadbe. " Výsledný jeho sumár prezrádza teda 14 absolvovaných súbojov, tri góly. V zostave účinkoval na poste ofenzívneho záložníka pohybujúceho sa tesne za dvoma vysunutými hrotmi. "Bol som akýsi stiahnutý útočník, skôr som prihrával než strieľal."

Zaujímavé bolo, ako sa menil postupne názor našich futbalistov na úroveň súťaže. Sprvoti , akonáhle videli úvodné tréningy a stretnutia, tak sa domnievali, že to bude oveľa náročnejšie než superliga. "V Rusku je veľa mužstiev, veľa hráčov a vychádzali sme z toho, že sa to premietne do kvality hry. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, vychádza mi trochu poopravený obraz. Niektoré duely boli hodnotnejšie než u nás, ale vyskytli sa tímy, ktoré veľa toho nepredviedli. V superlige by sa nepresadili. Celkove by som to dal na rovnakú úroveň ako v našej najvyššej súťaži. Iževsk by sa pohyboval možno niekde v strede poľa. Futbal v niektorých dueloch bol ale naozaj zaujímavý a príťažlivý, divák si musel prísť na svoje" Víťazom II. ligy sa stal Jaroslavľ pred Elistou, táto dvojica sa prebojovala do I. ligy. To boli suveréni, disponovali najlepšími kádrami i nadštandardnými podmienkami.

Patrí sa spomenúť príhodu, keď pred rokom zavítal Iževsk na východné Slovensko a zmeral si sily v prípravných dueloch s niekoľkými tímami. Mnohí vtedy hovorili, že takú brutálnu hru ešte nevideli. Niektorí východniari si to odniesli zraneniami. Aký je pohľad R. Petruša na ruskú tvrdosť? "Dosť ma prekvapilo, keď som si po príchode uvedomil, ako dôrazne si hráči počínajú už na tréningu. Nešetrili sa, rozdávali údery jedna radosť. Všetci išli po lopte rýchle a bez zábran použijúc všetky možné spôsoby. V zápasoch je to rovnaké, aj rozhodcovia pripúšťajú také fyzické kontakty, zákroky, ktoré by sa u nás pískali. Musel som si teda privyknúť na tento spôsob boja, ale neskôr mi to už nerobilo problémy. Nemyslím si ale, že by nasadenie aktérov bolo prehnané, či dokonca brutálne. Zákernosti sa nevyskytli, aspoň teda ja o nich neviem."

Premiérový kontakt prešovského odchovanca s Iževčanmi bol na zimnom sústredení v januári 2001 na Cypre, kam zavítal s Púchovom. Po vzájomnom stretnutí ho oslovili a pýtali sa ho, či by tam nechcel prestúpiť. Niekoľkomesačné úsilie predstaviteľov klubu nevyšlo nakoniec navnivoč...Nie je bez zaujímavosti, že iževský klub vznikol iba pred vyše desaťročím. Postupne kráčal po schodíkoch vyššie a vyššie v hierarchii súťaží. Jeho ambície majú paralelu aj v niektorých našich tímoch, ktoré hlavne zásluhou jedného-dvoch ctižiadostivých ľudí dokážu doslova divy. " Je to naozaj tak. Za uplynulé roky ťahá tunajší futbal vlastne iba jeden doslova futbalový fanatik Tumajl, prezident klubu. Prirovnal by som ho k Danielovi Bartkovi zo Senca. Zastáva funkciu generálneho riaditeľa Gazpromu pre túto oblasť, riadi tok peňazí a je naozaj štedrý mecenáš. Napriek tomu, že je štyridsiatnik, stále si trúfa vybehnúť na ihrisko. Hodlá sa týmto spôsobom zapísať do Guinnessovej knihy rekordov. Pravidelne nastúpi na posledné dve-tri minúty, ak mužstvo na domácej pôde vyhráva o dva-tri góly. Má z toho obrovskú radosť. Nerobí to z frajeriny či nejakého exhibicionizmu, ale pre to, že futbal miluje."

R. Petruš sa najprv obával tiež povestného ruského športového drilu, ale s pribúdajúcimi skúsenosťami si uvedomil, že to nie je nič hrozné. Počul do niektorých chlapcov z najvyššej súťaže, že sa chodieva na sústredenia pár dní pred zápasmi na obávanú "bazu". "U nás v Iževsku to bolo voľnejšie, aj prístup trénera bol vynikajúci. Nemali sme to vôbec prísne. Boli síce krátke zrazy, ale nie únavné. Skôr sme si odskočili do hory odpočinúť, koncentrovať sa na vystúpenie."

Kým u nás najpopulárnejší šport láka skôr k pasívnemu sledovaniu, Rusi sú iní a nešetria peniaze na vstupenky. Vzhľadom na umiestnenie po jari na iževských tribúnach nebývalo plno, obvykle 7-8-tisíc fanúšikov, no s pribúdajúcimi víťazstvami sa to menilo. "Na konci sezóny som registroval aj dvadsaťtisícové návštevy." Pritom štadión bol v rekonštrukcii (jeho kapacita je 30 000 miest a nevyzerá útulne). "Typické futbalové prostredie som zažil práve v Eliste. Tam je aj vybavenie štadióna komfortné, rozmery hracej plochy pripomínajú letisko. Prirovnal by som to k Nou Campu, ozajstná nádhera."

Niektorí slovenskí futbalisti hovorili aj o tom, že ruské celky to nemaj ľahké, ak nastupujú na pôde súperov spod Kaukazu. "Nič také ma nestretlo, žiadnu nenávisť či averziu voči Rusom som si nevšimol." Horšie to bolo s klimatickými podmienkami. "V lete boli obrovské horúčavy, nad 35 stupňov, v jeseni sa citeľne ochladilo." Mesto je na naše zvyklosti obrovské (750-tisíc obyvateľov) a nachádza sa vyše tisíc kilometrov od Moskvy smerom na Ural. "Na zápasy sme iba lietali, najďalej do Čity, bol to deväťhodinový let. A či som sa nebál? Spoluhráči mi tvrdili, že si nepamätajú na to, aby spadlo nejaké lietadlo s futbalistami... Vraj v Rusku sú i tak najlepšie stroje na svete. Prvé cesty vo vzduchu som napriek ich ubezpečeniu neznášal príliš dobre, ale potom obavy prešli."

Keď našinec počúva rozprávanie tohto športovca, tak mu aj v duchu trochu závidí. Tvrdí, že ak hráč sa dobre zapíše, žije si ako v bavlnke a finančná odmena je rozprávková. Z rukáva vytriasol kopu pozitívnych príkladov. Až nám to nedalo a skúsili sme to z inej strany, lebo je známe, že všakovaké bočné vplyvy a šedé eminencie na hranici zákony fungujú všade a v ruskom futbale tobôž. Čo on na to? "Nuž, mal som iba jednu nemilú príhodu Predposledný zápas bol na ostrie noža. Naším rivalom bola Baltika a keby prehrala, vypadla by. Lenže ak by sme nepochodili my, tak sa rovnako poriadne namočíme. Slovom obom nám išlo o veľa, lebo až traja opúšťali ligu. Večer pred stretnutím sa pohybovali mafiáni pred mojimi oknami. Celú noc tam stáli dva mercedesy, nemal som z toho dobrý pocit. Nevedel som, čo to má znamenať, vykoľajilo ma to, znervóznilo. Bál som sa o rodinku, mal som tam totiž aj manželku s dieťaťom. Po zápase sa však všetko upokojilo. Iné dotyky s takýmito praktikami našťastie neboli. Aj som s bavil s chlapcami na túto tému, naznačili, že mafia vlastne už neexistuje v pravom slova zmysle. Ide o biznismenov. Pred pár rokmi to vraj tam bolo ešte divoké, strieľalo sa na uliciach, no teraz si podelili sféry vplyvu a dodržiavajú určité pravidlá. Vedia, čo môžu robiť a čo nie." Aklimatizovať sa v Iževsku pomohla Petrušovi aj znalosť ruštiny, ktorú drvil sedem rokov v škole. Teraz mu to prišlo vhod. "Všetko rozumiem a čo potrebujem, to poviem po rusky." Budúci týždeň náš zástupca odcestuje na Cyprus na sústredenie za mužstvom, ktoré už začalo s prípravou. Robo trénuje v Púchove a teší sa na ďalšie rozširovanie obzoru. "Prvého apríla začneme bojovať o body, už sa neviem dočkať. Teraz by to malo byť ešte lepšie. Predsa len osvojil som si čosi z ruských zvyklostí, naskočil som aj na ich myslenie, hoci verný zostávam svojmu poňatiu futbalu, svojmu štýlu. Ak ale človek cíti dôveru, tak sa mu lepšie preráža aj v tvrdej konkurencii. Celkove zápasy na mňa urobili dojem, lebo som musel ukázať maximum zo svojho repertoáru, aby som nezapadol do priemeru. Na to hodlám nadviazať a predpokladám, že výkony by mohli byť ešte lepšie. Želám si len, aby ma poslúchalo zdravie a vyhýbali sa mi zranenia," naznačil svoje krédo hráč, ktorému nie tak dávno ani na um nezišlo, že za futbalovými dobrodružstvami podstúpi aj takýto skok.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.