im ušiel titul miléniových trojčiat, päť hodín včašie sa narodili trojčatká v Banskej Bystrici. Rodičia Pavlínky, Beátky a Natálky však neboli ani zamak sklamaní. Najväčšiu radosť im robilo, že dievčatká prišli na svet zdravé a dobre vyvinuté s hmotnosťou od dvoch do dva a pol kilogramu. Už po mesiaci si ich mohli vziať z nemocnice domov - a vtedy to celé začalo...
"Nevedeli sme, do čoho ideme, deti sme predtým nemali. Keď nám oznámili, že čakáme trojčatká a môžeme sa rozhodnúť, či ich počet zredukovať, nevedeli sme si predstaviť, čo je to vychovávať tri deti naraz. Ale detí sme sa vzdať nechceli. Rozhodli sme sa podstúpiť riziko viacpočetného tehotenstva i to, čo malo nasledovať potom. No poviem vám, ani len vo sne sme netušili, čo to bude pre nás v skutočnosti znamenať," rozhovorila sa pri našej návšteve Ľubica Beerová, ktorá si spočiatku myslela, že lekári len špásujú, keď hovoria o trojčatách. "Teraz máme, čo sme chceli," smeje sa.
Ako sa dozvedáme, čas strávený v nemocnici po pôrode bol pre ňu posledným pokojom, ktorý si užila. Po príchode trojčiat domov nastal v živote manželov nepredstaviteľný zvrat. Každé dve hodiny bolo potrebné bábätká kŕmiť, každú chvíľu prebaľovať. Každá mama vie, čo je to budiť sa na detský plač, no Beerovci mali serenády hneď trojmo...
"Celý blok musel byť hore nohami. Prvých päť-šesť mesiacov sme sa nevyspali ani my, ani susedia," hovorí mamička trojčiat. Toho spánku si však pani Ľubica veľmi neužije ani teraz, avšak neľutuje. Rovnako ako jej manžel, ktorý sa už zmieril s tým, kto bude v rodine, aspoň dočasu, pánom. "Hovoril som si, že nebudem pod papučou, ale poviem vám, tie tri dajú človeku poriadne zabrať," umieva sa.
Ako konštatuje pani Ľubica, trojčatká siahnu človeku i veľmi hlboko do peňaženky. "Na mlieko dáme dva a pol tisíc mesačne, na pampersky štyri tisícky. Vyžiť z jednej materskej pri troch deťoch, to chce naozaj kúzelníka... Na začiatku nám vypomohli dve firmy so sušeným mliekom, ale potom sme sa museli obracať sami. Na vlastné potreby už dávno nehľadíme, s manželom si dávame na narodeniny už iba mlieko a jednorazové plienky..." konštatuje Ľubica, podľa ktorej je to veru najlepší vynález, aký kto kedy urobil. Prať bavlnené plienky pre tri deti naraz je podľa nej prakticky nemožné.
Manželia však väčšmi ako peniaze postrádajú v týchto dňoch babičku. Nemajú už ani jednu, preto im pomáha, kto môže. A trojčatá sú podľa nich najlepšia skúška charakterov.
"Veľmi nám pomohla rodina i priatelia, bez ich pomoci by sme to len ťažko zvládli. Samozrejme, po príchode dievčat na svet sme stratili akýkoľvek súkromný život. Ja som sa raz dostala na tri dni k rodine na západné Slovensko, pričom som celý čas prespala, ocko bol jediný raz na futbale," vysvetľuje pani Ľuba. Veľmi si ale pochvaľuje pestúnku, ktorú jej poskytli na miestnom úrade a bez ktorej by to celé asi ťažko zvládala, najmä keď sú deti choré. Našťastie, choroby ich skôr obchádzajú, dievčatká sa tešia výbornému zdraviu.
Dnes už majú Beerovci najťažšie obdobie za sebou. Pavlínka, Natálka a Beátka sa naozaj tešia zo života, sú temperamentné a behajú po dvoch, alebo po štyroch, po byte a s radostou robia "poriadok". Rodičia im musia byť neustále v pätách, lebo ako to už býva, všetko, čo nájdu, skončí v puse. "Beátke chutili dokonca i jej vlastné náušnice, už dvoje si strhla z uší. Naše najväčšie mory sú momentálne postrácané desaťhalierniky..." hovorí pani Beerová. Vodcom je podľa nej najstaršia Pavlínka, ale aj ostatné "baby" sa vedia domôct svojho. Nielen plačom, už ako ročné vedia dievčatá výborne zneužívat svoj šarm a osobné kúzlo.
"Sme šťastní, že ich máme. Ale trojičky odporúčame naozaj iba tým, ktorí majú nielen dobré finančné zázemie, ale i veľkú rodinu. Dve babičky sú podmienkou," dodávajú Beerovci. Ako poznamenávajú, rozhodnutie, či priviesť na svet trojčatká, by bolo aj dnes pre nich veľmi ťažké, ale tá trojnásobná radosť za to podľa nich stojí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
