bolo ich sedem, spoločne so skínhedmi, a museli sme ujsť. Stihli sme si zobrať len paplóny, niekoľko maličkostí a zastavili sme sa až v tomto lese. Tu máme zatiaľ pokoj. Len cigáni nám občas niečo ukradnú, keď sme v meste a snažíme sa zohnať si niečo pod zub," načrtol obraz posledného polroku vo svojom živote 49-ročný Miroslav, ktorý je podľa vlastných slov bezdomovcom už sedem rokov.
Kedysi žil bežný život ako ostatní ľudia. S prvou ženou má dcéru, ktorá sa už vydala do Holandska. S druhou má dve. Rozišli sa po dohode, že síce nemusí platiť výživné, ale že sa k nim zároveň nebude nikdy viac hlásiť. Ostal bez strechy nad hlavou a odvtedy živorí.
Deň čo deň spolu so svojimi dvoma spoločníkmi vstáva vždy o štvrť na sedem. Založí oheň, prevarí vodu na kávu a ešte pred siedmou vyrážajú do neďalekého Popradu. Obídu "popolnice" a z času na čas sa im podarí niečo dobrého nájsť. Okrem potravín sú to najmä šaty, hračky, kovové spotrebné predmety. "Aha tu, fotoaparát značky Smena v koženom puzdre. Verím tomu, že Rus by mi zaň dal nejaké peniaze, ale do centra mesta radšej nechodíme," tvrdí 38-ročný Stano, ktorému sa zrútil svet po tom, ako sa dostal na dva roky do vezenia. Keď sa vrátil, nikde si nevedel nájsť prácu. Presnejšie, zamestnávatelia ho tvrdošijne odmietali a odmietajú dodnes. Keďže nechcel byť na obtiaž, odišiel od súrodencov u ktorých žil.
"Dobre, stalo sa. Už sa to nezopakuje. Ani teraz nekradnem. V zberni by vám vedeli povedať, koľko starého papiera a farebných kovov sme im už priniesli. Denne zarobíme tak stovku, niekedy aj 150 korún. Pred Vianocami bolo lepšie. Vracali sme sa nazad až po zotmení. teraz je toho menej a tak prichádzame už krátko po obede," uviedol ďalej a dodal, že potom už príde na rad len varenie obedo-večere, niekoľko cigariet, počúvanie rádia, sporadické čítanie nájdených kníh, nekonečné večerné debaty a skorý spánok.
Laika samozrejme zarazí miesto, kde títo ľudia dokážu praktizovať svoj každodenný oddych. Drevené konštrukcie v tvare trojuholníka potiahli kobercami. Zvnútra ich vytapacírovali starými paplónmi a sem-tam použili ešte nejakú izoláciu. Vchodom je vyklápacia doska. "Že kde sme sa to naučili? Pozerali sme dobrodružné filmy. No predsa zlatokopi na Klondajku si stavali takéto zruby," pomenoval predlohu 44-ročný Ondrej. To ale samozrejme nie je všetko. Traja muži spiaci v dvoch provizórnych stavbách majú k dispozícii prístrešok s kuchynkou a ďalší slúžiaci ako sklad. Navyše, pred nedávnymi snehovými víchricami si vybudovali tiež akési vetrolamy. To aby ich neprefúkalo.
"Možno to znie neuveriteľne, ale za celých sedem rokov som ešte nebol chorý. Možno som si zvykol a možno ma to len obchádza. Ak by som však ochorel, to by bol naozaj problém. Keďže nemám pravidelný príjem, neplatím si ani zdravotnú poistku, takže pánboh zaplať," tvrdí Miroslav, ktorý sa stále nevzdáva myšlienky na sporiadaný rodinný život. Práve tá ho totiž drží pri živote. Je presvedčený, že nemôže byť zlým človekom, ak za ním idú mačky. Tie divoké si ho dokonca obľúbili natoľko, že hneď ako sa jedna z nich okotila, tak mu ku zrubu priviedla ukázať všetkých troch svojich potomkov.
Rovnako sa zo srabu chce vyhrabať aj najmladší z trojice bezdomovcov Stano. "V lete pôjdem robiť do Čiech. Tam si bezdomovcov vážia viac ako tu na Slovensku. Už vlani som tam bol. Dali mi zarobiť a aj ľudia pomohli. Skrátka som im nebol ľahostajný. Peniaze nechcem pre seba. Ja som samotársky typ. Chcem ich pre sestrine deti, aby mali na štúdiá." A čo strach? "Ten nemám. Kedysi som študoval teológiu a zistil som, že ani Ježiš sa nebál, hoci mohol. Ak mi je niečo zlé súdené, tak sa tomu nevyhnem," vyčaroval fatalistickú koncovku Stano.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
