čase zmiznutia iba tri roky. Kam sa podeli, nik netuší.
Ročne sa u nás stratí niekoľko desiatok detí, ktoré sa skôr alebo neskôr podarí nájsť. Ale v štatistikách figurujú aj veľmi bolestné prípady. Aj keď chcú rodiny stratených detí zakaždým veriť tomu, že sa ich ratolesť podarí nájsť čo najskôr živú a zdravú, realita môže byť aj oveľa krutejšia. Najhoršie je azda to trýznivé obdobie, keď už nemožno veriť tomu, že je dieťa nažive, ale jeho telo sa nedarí nájsť. Takýto smutný prípad pred časom vzrušil českú verejnosť, ktorá sa veľmi živo zaujímala o osud dvoch stratených detí.
Desaťročný Ján a jeho o dva roky staršia sestra Dagmar si minulý rok v závere júla vyšli na výlet so svojim belgickým príbuzným. Jeho telo našli po niekoľkých týždňoch na Brnensku, kde spáchal samovraždu. Ale po deťoch sa zľahla zem. Polícia predpokladala, že sa stali obeťami pedofílie, avšak po ich pozostatkoch bezvýsledne pátrala viac ako tri mesiace. Stovky policajtov a vojakov prečesávali štyri juhomoravské okresy, no telá objavil v lese až náhodný chodec.
Minulý rok sa na Slovensku stratilo 255 detí a prevažnú väčšinu sa z nich podarilo nájsť. V súčasnosti je ich nezvestných deväť, po viacerých je vyhlásené pátranie už niekoľko rokov. Jeden z najstarších prípadov sa stal v Púchove, kde v roku 1988 zmizol bez stopy päťročný chlapec. Podľa dostupných informácií sa dieťa hralo pred domom a jeho matka ho videla naposledy, keď ho volala domov. Odvtedy chlapčaťa niet.
Ako prezrádzajú štatistiky, najviac detí - až päť - sa vlani stratilo v Košiciach. Všetky sa podarilo vypátrať, avšak v pátraní naďalej zostáva chlapec, ktorý zmizol pred dva a pol rokom na sídlisku Lunik IX. Trojročné dieťa sa v to marcové predpoludnie hralo pred blokom s bratom, ktorý vôbec nespozoroval, ako sa vytratilo. Nasledovala rozsiahla pátracia akcia, dôkladne sa prehľadal aj neďaleký Myslavský potok, avšak telo dieťaťa sa doteraz nenašlo.
Najdlhšie evidovanou nezvestnostou mladistvou je zas dievčina z Komárna, ktorá sa bez stopy stratila ešte v roku 1987 - v tom čase mala sedemnásť. Celkovo je v súčasnosti v pátraní tridsaťtri tínedžerov. Na rozdiel od detí v ich prípade ide skôr o úteky z domu, než stratu orientácie.
Proces pátrania po nezvestných osobách je podľa informácie z odboru pátrania ministerstva vnútra vedený maximálne 20 rokov. (Pokiaľ sa medzitým hľadaných nepodarí vypátrať). Príčiny nezvestnosti bývajú rôzne - buď sa deti stratia nevedome, napríklad kvôli zlej orientácii v teréne, alebo sa vydajú za hranice všedných dní cielene. Školáci utekajú z domu pred strachom z vysvedčenia, dospievajúca mládež túži zažiť nejaké dobrodružstvo. Sú aj norotirckí "zbehovia", ktorých ženie preč z domu puberta, alebo zložitá situácia v rodine.
Ďalšiu skupinu tvoria dievčatá, ktoré ochádzajú do sveta za "lepším" životom. Sadnú na lep podvodníkom a namiesto práce servírky či barmanky napokon vykonávajú najstaršie remeslo. Neraz sa rodičom neozvú celé mesice alebo roky a tí iba tušia, aký ich stihol osud. S takýmito prípadmi sa pred časom rozsypalo vrece i v okrese Košice-okolie, odkiaľ poodchádzali počerné pätnásť-šestnásťročné krásky za prácou do Čiech. Momentálne už ale podľa informácie z Krajského riaditeľstva PZ Košice polícia po žiadnej nepátra.
Okrem obvyklej pátracej činnosti zabezpečuje polícia vrámci pátrania po nezvestných osobách i spoluprácu so zahraničnými partnermi, pátracie relácie v médiach, výzvy v novinách. Do pátrania sa neraz výrazne zapájajú aj bežní občania a objasneniu prípadov prispievajú nemalou mierou.
V zahraničí sa nešťastní rodičia zmiznutých detí zvyknú obracať s prosbou o pomoc na médiá, pretože nešťastný príbeh zvyčajne nenechá ľudí ľahostajnými. U nás sa tieto prípady medalizujú ďaleko menej, niekedy si to rodičia vyslovene neželajú. Napriek tomu je pomoc verejnosti pri pátraní po hľadaných osobách výrazná. Pracovníci odboru pátrania konštatujú, že bez spolupráce občanov by práca na úseku pátrania nedosahovala také výsledky, aké dosahuje.
Ako príklad možno spomenúť starší prípad, keď z jazera pri Senici vylovili telo neznámeho muža. Dlho sa ho nedarilo stotožniť, popis nesedel na žiadnu nezvestnú osobu. Až po zverejnení fotografie v jednom z týždenníkov sa ozval Prešovčan domnievajúci sa, že ide o jeho brata. Nemýlil sa. Keďže rodina bola presvedčná, že muž odišiel za práce do Čiech, nezvestnosť nik nezlásil polícii. Nebyť novinového článku, prípad by pravdepodobne nebol dodnes vyriešený.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
