niekde berú študentov už od 16 rokov, ale väčšinou musíte mať aspoň 17. Ďalšou prekážkou je, že všade už majú plno a nikoho nepotrebujú. Tak pomohli známi, ktorí vlastnia stánok s oblečením na blšáku. S očakávaním som sa vrhla do práce. Brigádovala som len cez víkendy po šesť hodín denne za plat celkom primeraný. V období dovoleniek som zaskakovala aj cez týždeň. Mojou pracovnou náplňou bolo vyhovieť zákazníkom, pomôcť im pri rozhodovaní sa v nákupe a dozerať, aby zo stánku nič nezmizlo. Koniec koncov, práca s oblečením je celkom príjemná. Moje kolegyne boli ku mne ohľaduplné a pomohli, keď som niečo nevedela. Až neskôr som odhalila pravú tvár jednej z nich. Začala sa ku mne chvíľami správať arogantne až povýšenecky. Akoby jej celý stánok patril. Ani by neprekážalo, že taká bola ku mne (aj tak si myslím, že príroda sa na nej vyšantila až až), ale takisto sa správala aj ku zákazníkom. No aj to len k niektorým bola drzá a nepríjemná.
V každom inom stánku ste k zakúpenému tovaru dostali tašku, len u nás sáčok, lebo tašky sa skladovali pod pultom. Tak aj to bol jeden z "móresov" mojej kolegyne. Akonáhle sa však objavil majiteľ, bola ako med. Na každého sa usmievala a bola milá. Dokonca sa zdvihla aj od krížoviek. Nepochopiteľné je, že sa takto správala len občas (asi podľa toho ako vstala z postele). Najhoršie obdobie na blšáku nastane, keď príde zima. Mrznú vám hlavne nohy, (ľudia nechodia a vy sa nehýbete - stane sa z vás živý cencúľ), keď stojíte na jednom mieste. Pracovala som na blšáku skoro šesť mesiacov a posledný mesiac bol ako zlý sen. Začali sa ku mne správať povrchne, akoby som vyviedla niečo hrozné. Najhoršie bolo, keď ma už aj majiteľ začal napomínať a karhať za veci, ktoré som vôbec neurobila (podľa mňa mu "niekto" niečo nahovoril a on tomu uveril, lebo sama si viem priznať kritiku, ktorá je opodstatnená). Mala som toho už plné zuby a neraz som myslela na odchod. Nechcela som odísť len tak a nechať ich v štichu. Nakoniec peniaze sa vždy zišli. Postupne sa to zhoršovalo a moja nechuť k práci narastala. Tak som si povedala - a dosť. Jedného dňa, po ďalšej kázni, som oznámila, že končím a viac už neprídem. Hneď v ten deň si za mňa našli náhradu na ďalší deň (našli ju vtedy, keď som si bola kúpiť niečo na jedenie, takže by ma boli aj tak vyšachovali. Ešteže to neurobili poza môj chrbát!?!).
Odkedy som odišla, stal sa zo mňa šťastný človek. Nemusím skoro ráno vstávať a robiť niekomu poskoka. No najviac ma mrzí, že som vlastne dostala úder pod pás od známych, ktorí ma poznajú. Už keď som odchádzala mala som novú brigádu cez brigádnické centrum. Mohla som si vybrať kedy a čo chcem robiť z ponuky brigád. Keď teda teraz potrebujem peniaze, stačí zájsť do centra a spýtať sa, či nemajú nejakú prácu a stále sa niečo nájde.
Moja rada pre všetkých je, aby nikdy nerobili u známych alebo u ľudí, u ktorých vám to vybavili rodičia. Len občas to stojí za to!
Autor: Zuzka KURČÁKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
