Vari na silvestrovskú zábavu turistov?
Ani zďaleka. Je to "TAIZE". Oficiálne pomenovanie je oveľa dlhšie, ale nazdávam sa, že je zbytočné ho písať. Výstižnejšie možno bude keď poviem, že všetci títo ľudia smerujú na celoeurópske stretnutie mládeže, pričom prichádzajúci sú členmi rôznych cirkví. Aspoň väčšinou. Časť z nich prichádza výlučne s úmyslom osláviť koniec roka, pokiaľ možno, najlacnejšie. Mám podozrenie, že Pánboh toleruje aj takýto, trochu netradičný prístup...
Na východnej, južnej a západnej stanici v Budapešti je dav ľudí hovoriaci všetkými európskymi jazykmi. Najčastejšie, samozrejme, počuť po polštinu. Poliaci tvoria najmenej dve tretiny návštevníkov, čo je okolo 60-tisíc ľudí. Na preplnenom nástupišti vykračuje smelo guľatučký chlapček, držiac pevne otca za ruku a pod pazuchou druhej silne drží svojho druhého ochrancu obrovského plyšového tigra.
Sú tu väčšinou mladí ľudia, vo veku od 15 do 30 rokov. Nebudú asi veľmi bohatí, vidno to na šatách, lacných fotoaparátoch, ošúchanej batožine. Deťom prominentných podnikateľov, biznismanov, nepripadá asi dosť lákavé žiť štyri dni na školských internátoch, prípadne spať v spacáku na podlahe, taktiež tam jesť.
Z počiatočnej cestovateľskej kalamity sa nakoniec vykľuje dôverný, priateľský neporiadok, ale každý v ňom dostane svoje dva metre štvorcové, plus stravné lístky a voľný lístok na všetky linky MHD v Budapešti.
Dav sa rozdelí na menšie skupiny, ktoré sa bezradne potulujú po križovatkách veľkomesta. V rukách s mapou, ktorú každý dostal, aj tak sme boli bezradní a odkázaní na pomoc domorodcov. Tí sa väčšinou blahosklonne usmievali a mysleli si, čo tu chcú tí "fanatici", práve teraz, na Silvestra?
Fanatici? Nuž, možno treba nejaké zvláštne cítenie k tomu, aby človek sa dokázal vžiť do skromných podmienok, v akých žili a pracovali prví nositelia novej viery. Hoci, oni nemali ani spací vak, nedostali ani konzervy známych konzervární ako sponzorský dar. Nebolo to ktovie čo, ale za tú symbolickú cenu človek nemohol čakať pečenú kačicu...
Skromné podmienky prvých prorokov pripomenula všetkým večerná spoločná modlitba. Na podlahe, na kúskoch polystyrénu, na igelitových vrecúškach trpezlivo sedeli desaťtisíce ľudí. Potom spoločný spev, tichá meditácia.
Spoločné programy sa skončili a 60-tisíc pútnikov odišlo obdivovať veľkomesto. Potom na nádraží Keleti je opäť hromada ľudí. Píše sa už rok 2002. Je veľmi chladno. Na preplnenom nástupišti opäť stretávam guľatého chlapčeka s tigrom pod pazuchou. Ako zvláštny symbol. Verí, že jeho otec a tento tiger ho ochránia pred všetkým zlým. Kráča smelo, odvážne. Taká je viera. Dvíha človeku hlavu a do srdca vlieva dôveru. Stálo za to tie dni v Budapešti prežiť a vidieť.
Autor: V. Tóth, V. Slemence
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.