Začalo ma bolieť koleno. Naivne som verila, že lekári mi pomôžu. Obvodná lekárka tipovala meniskus, ortopedička len krútila hlavou.

Pri nešikovnej manipulácii mi rukou zrazila okuliare z nosa a do konca môjho pobytu v ordinácii ju viac zaujímal fialovejúci monokel ako bolestivé koleno. Na prvej návšteve mi predpísala antibiotiká a poslala ma na elektroliečbu. O mesiac znova antibiotiká a otázka či chcem injekciu. Opýtala som sa, či je potrebná. Odvetila, že stojí sedemdesiat korún a je len na mne či ju chcem. Opýtala som sa, čo v nej je.

Vraj tomu aj tak nerozumiem a vonku je plná čakáreň. Opýtala som sa, či po nej budem môcť chodiť. Odvetila, že ak to dokážem, môžem z ordinácie aj odletieť. Rezignovala som a nechala si injekciu pichnúť vo viere, že si v zime zasa dobre zalyžujem. Koleno ma však bolieť neprestávalo.

O ďalší mesiac lekárke, tvárila sa znudene, veď ju s tým istým problémom otravujem už niekoľko mesiacov, napadlo, že by jej tento rébus pomohlo vyriešiť vyšetrenie krvi. A po ňom mi opäť predpísala antibiotiká. Nebrala som ich, no navrhla som, že možno röntgen by jej o ďalšej liečbe povedal viac. Súhlasila, nasnímkovala ma a viac sme sa nestretli. Po piatykrát sa mi do jej odborných rúk nepodarilo cez davy chorých preboxovať. Objednať sa dalo len minimálne tri týždne vopred, a kým na mňa prišiel rad, buď som na kontrolu zabudla alebo mi do toho niečo prišlo.

Ako ostrieľaný pacient už totiž viem, že čakacia doba, hoci ste objednaní na presne stanovenú hodinu, je v takýchto prípadoch minimálne hodinu a pol. A v čakárňach počuť len samé ponosy. Na gynekológa, ktorý svoju pacientku spokojne uistil, že jej maternica je v poriadku, načo ho ona upozornila, že ju už dva roky nemá. Na internistu, ktorý jeden deň pošle pacienta domov ako zdravého a na druhý ho privezú s dvadsiatimi žlčníkovými kameňmi. Na chirurga, ktorý z chlapca, čo spadol z bicykla rovno na tvár, spravil zjazvenú príšeru...

"Kým človek pochodí všetky vyšetrenia, umrie. A najhoršie je, že sa na všetko musíte pýtať sami. Doktor vám nepovie, aké máte možnosti, či čo vám hrozí. Sami si musíte všetko zistiť a potom lekára donútiť, aby vás poslal kam treba," vzdychla si jedna starenka.

Nie je nič horšie ako bezmocnosť. Bezmocne sa pozeráme s akou ľahostajnosťou väčšina lekárov vykonáva svoje zamestnanie.

Zajtra idem opäť k ortopédovi. Neočakávam zázraky, veď tým je už šanca vojsť do jeho ordinácie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.