majstrovstiev sveta rozhodovali z bývalej federácie iba naši arbitri. Prvým bol v tom čase 38-ročný Bratislavčan Martin Macko, ktorý pískal na MS´58 vo Švédsku zápas Juhoslávia Paraguaj (3:3) a v niekoľkých stretnutiach sa objavil ako postranný rozhodca. O štyri roky neskôr si ďalší rozhodca z mesta na Dunaji 41-ročný Karol Galba vyslúžil nomináciu do Chile a potom i na svetový šampionát 1966 v Anglicku. V roku 1982 sa v Španielsku predstavil 37-ročný Vojtech Christov z Vranova nad Topľou, ktorý cestoval aj o štyri roky neskôr do Mexika, a napokon, po ďalšej 16-ročnej prestávke nastúpi na scénu stropkovský rodák iba 34-ročný Ľuboš Micheľ. Ako prvý z nášho štvorlístka bude na tohtoročných MS v Japonsku a v Južnej Kórei reprezentovať len slovenský futbal, ale na rozdiel od staršieho tria, ktoré sa prezentovalo aj so zástavkou na čiare, bude zásluhou známej špecializácie rozhodovať iba ako hlavný. Na rolu asistenta dostal pozvánku Igor Šrámka, čo je ďalšie ocenenie nášho rozhodcovského stavu.
Od Mackovej delegácie sa na tomto poli zmenilo veľa. Nečudo. Odvtedy uplynulo totiž 44 rokov, a tak sú už preč časy, keď krajina, ktorá postúpila na MS, mala nárok delegovať aj svojho rozhodcu. Jeden z nestorov na tomto poli Košičan František Princz, ktorý začiatkom septembra oslávil už 82 rokov, stále tvrdí, že v spomínanom období bol Macko suverénnou jednotkou v bývalom Československu. Po návrate zo šampionátu vo Švédsku však neprajníci urobili bratislavskému rozhodcovi škrt cez rozpočet. V tých časoch totiž nebolo problémom nájsť pri služobných cestách chybné kroky a prišili mu na konto priestupky, ktoré nevedel pochopiť do konca života. V praxi to však pre muža so sľubnou perspektívou, ale iba so šiestimi medzištátnymi zápasmi A mužstiev znamenalo predčasný koniec medzinárodnej kariéry. Ligu rozhodoval ešte do roku 1965, ale ťažko znášal krivdu, akoby cítil, že sa rýchlo dostane do zabudnutia a ocitne sa na vedľajšej koľaji. V jeho prípade to známe svetská sláva, poľná tráva nebolo vonkoncom nadnesené, najmä, keď na sklonku života ho trápila choroba a mnohí známi sa mu obracali chrbtom. Rozhodca, ktorý pískal ligu 13 rokov, všetko to ťažko znášal psychicky, možno aj preto opustil futbalovú rodinu už ako 57-ročný.
Po Mackovi prišla Galbova éra. Bol právnikom, prvým rozhodcom s vysokoškolským diplomom, ktorý mal jasné a presvedčivé verdikty, čím sa stal na trávnikoch mužom veľkého formátu doma i v zahraničí. Viac si však dodnes cení nomináciu na MS´66 do kolísky futbalu, ako delegáciu na chilský svetový šampionát o štyri roky skôr. Prečo? Vždy zdôrazňoval, že cesta do Chile bola preň ľahšia, pretože čs. mužstvo postupom na majstrovstvá vybojovalo aj miesto pre rozhodcu. Do Anglicka sa však už naši neprebojovali, a tak hoci s píšťalkou doma bol stále jednotkou, nemal na najväčšom festivale istú účasť. Do vytúženej kolísky futbalu sa dostal aj vďaka vynikajúcemu výkonu vo štvrťfinálovom zápase PEM Manchester United Benfica Lisabon i výbornej vizitke vo viacerých medzištátnych stretnutiach, takže prezident FIFA Sir Stanley Rous mu nechal poslať nomináciu na meno, čo v tomto období znamenalo nevšednú udalosť. V pamäti ostalo hlavne jeho účinkovanie vo finále MS´66, keď bol jedným z postranných rozhodcov veľkého finále Anglicko NSR, z ktorého tretí gól na strane Bachramova (ZSSR) je do dnešných dní predmetom častých diskusií. Hoci Galba bol aj na OH´68 v Mexiku a stal sa uznávaným členom komisie rozhodcov UEFA, za funkcionársku prácu dostal k. o. doma. Za úsilie na stoličke predsedu Futbalovej sekcie SÚV ČSZTV v roku 1968 musel úplne odísť z futbalu. Jeho úspechy zmizli zo slovenských dejín, v Encyklopédii futbalu a to ako v slovenskom tak aj českom vydaní sa jeho meno neobjavilo. Rehabilitovali ho v roku 1989. Vrátil sa skromne, ale s veľavravnými slovami: "Škoda len, že mojou izoláciou prišiel čs. futbal o miesto v komisii rozhodcov UEFA, na čo zákonite doplatili ostatní mladí arbitri." Mal pravdu, lebo v tých rokoch bol veľmi váženým mužom, ktorý nakoniec doma nebol prorokom.
V roku 1982 prišla ďalšia veľká chvíľa slovenského futbalu. Umocnila ju ešte skutočnosť, že Ing. Christov rozhodoval v Španielsku otváracie stretnutie MS Argentína Belgicko a bol aj na čiare vo finále Taliansko NSR. To bola veľká pocta napriek tomu, že náš východniar v tom čase požíval veľkú dôveru na európskych trávnikoch. Na rozdiel od Galbu si Christov cení viac účasť na svojom prvom šampionáte v Španielsku ako o štyri roky neskôr v Mexiku. Hoci rozhodoval celý rad významných stretnutí, premiéru na MS povýšil nad všetky ostatné. Bodaj by nie, veď podľa všeobecnej mienky rozhodca, ktorý píska otváracie stretnutie, postaví latku náročnosti. Touto úlohou poverila FIFA práve jeho. Zvládol ju naozaj dobre, lebo sotva by ho ináč delegovala do finálového trojlístka. Pravda, najsilnejší dojem z MS´82 má aj preto, že televízia každý večer vysielala súhrn dňa, pričom celý program začínala uvádzať pravidelnou zvučkou, v ktorej bol zakomponovaný jeho úvodný hvizd na šampionáte. Nuž, čudujete sa, že na takýto zážitok nevie zabudnúť? Lenže závisť svetom vládne a hlavne v našom futbale. Rok po účasti na MS´86 v Mexiku musel najvyššiu súťaž opustiť ako hlavný rozhodca, hoci práve v tom čase obsadil vo svetovom rozhodcovskom rebríčku 6. miesto! Muž so zlatým odznakom FIFA sa však rýchlo vrátil medzi elitu azda aj preto, že Európa sa nahlas pýtala, kde zmizol Christov? Jeho umenie viac ocenila UEFA, ktorá ho bez veľkého váhania zobrala pod ochranné krídla. Po skončení kariéry ho pozvala do svojej rodiny delegátov, lebo vie oceniť schopnosti tých rozhodcov, čo jej robili dobré služby a reklamu.
Smutné je, že takéto silné trio sa po čase z rôznych príčin ocitlo v nemilosti. Verme, že podobný osud nestihne aj Micheľa, hoci takéto pokusy už boli. Vážme si však konečne poklady, ktoré máme. O to viac, že náš futbal ich veľa nemá, ale čo je dôležitejšie Slovensku robia veľmi cenné služby a reklamu na nezaplatenie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
