a správajú sa skromne, nenápadne, ticho. Nerobia okolo seba žiadny vietor, ich devízou je úcta k životu i k známemu faktu, že sláva to je predovšetkým poľná tráva. Medzi osobnosti v pravom slova zmysle patrí rozhodne Yvetta Polláková-Paulovičová (na fotografii). Táto prešovská rodáčka, ktorá na budúci rok oslávi okrúhle životné jubileum, dlhé obdobie robila radosť hlavne radosť priaznivcom prešovského basketbalu ako členka Slávie VŠ (ligu hrala v jej farbách desať rokov). Samozrejme, bola oporou i čs. reprezentácie a zaslúžila sa o rad prenikavých výsledkov v tejto ére. Bola členkou družstva, ktoré získalo na MS v Brazílii pred 31 rokmi striebro, rovnaký kov vybojovala i na ME 1974 a 1976, pričinila sa o bronz na svetovom šampionáte 1975 a ME 1972, vo vitríne má i strieborný kov z juniorských ME. Reprezentovala v rokoch 1971-76, v národnom tíme odohrala 126 zápasov. V roku 1975 sa stala najlepšou basketbalistkou Slovenska. Medzi jej vrcholy pod košmi patrila účasť na olympiáde v Montreale (1976). Nie div, že v ankete športových laureátov východoslovenského športu uplynulého storočia sa dostala medzi desať vyvolených.

Čo robí táto výnimočná bývalá hráčka momentálne? " Ešte do uplynulého školského roku som vyučovala telesnú výchovu a zemepis v Kračúnovciach. Mala som na starosti žiakov na druhom stupni na základnej škole." Basketbal ste teda odložili do šuflíka? "Celkom nie, v rámci športových hier som si zobrala dievčatá i chlapcov, čo majú záujem o túto hru a im sa venujem. Pokúšala som sa im odovzdať to, čom som niekedy nazbierala. Azda sa mi z toho čosi aj podarilo." Paradoxne pani Yvetta, hoci pre prešovský šport urobila nesmierne veľa a zaznamenala ozajstné triumfy, predsa vtedy, keď to bolo aktuálne, nedostala miesto v školstve vo svojom rodisku.

"Keď som skončila s basketbalom, nebolo sa kde uchytiť, prednosť dostali iné odvetvia. Nechcela som sa doprosovať, kračúnovský flek mi prišiel vhod a ja som bola spokojná. Radšej som učila skromnejšie deti na dedinách ako mestské, viac rozmaznané." Napriek sláve zavše sa osud s človekom nepekne pohrá. S basketbalom sa najprv rozlúčila pred 24 rokmi, uprednostnila rodinnú sféru. "Vydala som sa, ale, žiaľ, synček po narodení hneď zomrel. Vrátila som sa preto na palubovku, ešte som jednu sezónu potiahla v Prešove." Nezriedka ten, kto dosiahne veľa úspechov, je žiadúci i vo výchove nasledovníkov. Preto neskôr aj privoňala k trénerstvu, pomáhala Viere Bebčákovej pri cepovaní vysokých hráčok (v prešovskom tíme hrávala na poste pivotky, v reprezentácii bola však krídelníčkou, čo je do istej miery zaujímavý paradox). Neskôr ale túto rolu skončila, nechala to tak. "Bolo to zložité, náročné, nerada sa totiž vnucujem. Radšej som sa tešila z toho, ako mi rástli decká pod rukami na základnej škole." Mohlo by sa zdať, že bola odstrčená na vedľajšiu koľaj..."Ani nie. Keby som chcela, mohla som v práci pokračovať. Vyznávala som ale iné hodnoty, na prvé miesto som dala rodinu. Chceli sme mať s manželom ďalšie dieťa... Bohužiaľ, aj manžel už nie je medzi živými... Kým žil, veľmi mi pomáhal. Mali sme spolu krásny život, predtým sme ale boli dosť dlho od seba odlúčení. Nebolo kedy urobiť vlastne ani svadbu, päť rokov sme preto boli zasnúbení."

Laureátka sa priznala, že v súčasnosti už na basketbalový zápas zavíta zriedkakedy. Čas by aj mala, ale chuť ju opustila. Napriek tomu je to jej srdcová záležitosť a hoci si nenárokuje robiť všeobecne platné úsudky, niektoré postrehy vyjavila. "Zdá sa mi, ako keby sa vytratil ženský dôvtip. Prihrávky, uvoľňovanie, presadzovanie sa, dokázanie svojho ja to mi chýba. Všetko majú dievčatá v stretnutiach naprogramované, vytráca sa improvizácia, tvorivé schopnosti jednotlivkýň ako keby haprovali. Basketbal je inteligentné odvetvie, v ktorom sa práve vyníma individualita, schopnosť obohatiť prejav vlastnými prvkami. To ale postrádam do takej miery, ako by som si predstavovala. Ani športový úbor súčasníčok nie je podľa môjho gusta, mal by byť ženskejší. Tiež nemôžem zniesť, keď sponzor, ktorý je inak pre šport potrebný, zasahuje do budovania kádra a jeho dieťa má prednosť v zostave namiesto talentovaného chlapca či dievčaťa."

Zato si však rada prečíta v tlači všetko o jej milovanom športe, nevynechá žiadny článok. "Myslím si, že novinári píšuci o basketbale, sú fachmani, píšu objektívne, fundovane." Rovnako zápasy sleduje v televízii a porovnáva, rozmýšľa, ako to bolo voľakedy a ako teraz. Možno málokto vie, že Y. Polláková-Paulovičová koketovala i s rozhodovaním. Teda aspoň v myšlienkach a domnieva sa, že možno by napríklad bolo príťažlivé, keby bolo viac strážkyň pravidiel v ženských súťažiach.

Či je to príjemné alebo nie, no súčasný prešovský ženský basketbal ani zďaleka neznamená to, čo v jej ére. "Odchodom našej generácie ako keby nastal útlm, to ma strašne mrzí. Dakedy sme nemali halu, hrali sme v telocvični vysokoškolského internátu. Ani sa tam nepomestili všetci diváci, taký bol záujem o dianie. Teraz je k dispozícii nádherná hala, no absentujú špičkové hráčky. Z toho som smutná. Je to i dôsledok ekonomických možností."

V basketbalovom hnutí v posledných dvoch rokoch sa stále melú nejaké kauzy. Najprv so štátnou trénerkou Hejkovou, potom s prezidentom zväzu. Dalo by sa pokračovať... Bol taký virvar aj v jej ére? "Zdravé súperenie existovalo stále, ale nešlo to do takých rozmerov ako nateraz. Nechcem súdiť a vynášať ortieľ, som však proti tomu, ak do športu vnášajú ľudia iné ako odborné motívy. A pokiaľ ide o športovcov tak sa mi zdá, že niekedy mladí málo dokážu, ale už veľa žiadajú." Pani Yvette sme nadhodili otázku, či by sa chcela pohybovať pod košmi v súčasnosti. "Basketbal milujem, stále by som ho chcela hrať. Avšak za predpokladu, že by vzťahy boli férové. Som citlivá, trenice a boje som nikdy neznášala, to by som radšej šport zabalila."

Dostať sa z východu republiky do národného tímu, to bolo pre túto hráčku ocenením jej schopností a kvality. Nemala nikoho za sebou, kto by ju protežoval. Šírila dobré meno prešovského basketbalu, no nie vždy sa za to dočkala odmeny. A to aj po rokoch, keď na ňu niektorí zabudli. "Neurobila som nikomu v živote zle, ale asi som bola niekomu nesympatická. Pritom som zostala verná prešovským deravým košom. Mala som možnosť odísť preč, ale pán Filčák, náš pán tréner, ma prehovoril, aby som zostala, inak sa vraj rodáci budú na mňa hnevať." Na vysvetlenie: po skončení "esvéešky" sa rozhodovala, kam si dá prihlášku na vysokú školu. Radila sa so svojou mamkou, ktorá ju najviac podporovala v kariére. Uvažovala, že odíde do Košíc, to bolo najbližšie, ale ponuky dostala aj z Bratislavy, z Brna, zo Sparty Praha. "Zvíťazil však lokálpatriotizmus a tak som zostala doma." Ktovie, možno by v kluboch, ktoré mali o jej rozum a ruky interes, dokázala ešte viac, ale neľutuje, že sa rozhodla tak, ako sa rozhodla. Vo východoslovenskej galérii slávnych basketbalových osobností jej patrí za to, čo vykonala, čestné miesto. Právom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.