jej rezortu, konkrétne nezvládnutie agendy daňovými úradmi, spustilo reťazové mrmlanie a nespokojnosť. Na - zatiaľ šťastnom - konci stojí rozhodnutie vlády odložiť uzávierku priznaní z 31. januára o "niekoľko mesiacov". Toľko povedal premiér Dzurinda po stredajšom rokovaní vlády. Ministerka pripúšťa ako maximum koniec februára. Údajne by rada stihla ešte do volieb porovnávanie majetkov s daňovými príjmami.
Pripomeňme pre zaujímavosť, na čo sa už celkom zabudlo - ide o druhý odklad, celkom pôvodný termín bol 30. september, kvôli čomusi sa však zákon ešte raz novelizoval. Situácia, ktorá vznikla, je krásnou ukážkou práce tejto koalície. Nielen preto, že nestihla na buzeráciu postaviť ani "buzerpľac"; teda tlačivá, z nedostatku ktorých sa povstanie začalo. (Až potom bola nastolená debata, že prečo by vlastne mali nemajetní vyhlasovať, že sú nemajetní.) Pikantné je ale najmä nasadenie, s akým sa pravá strana koalície rozhodla odčiniť chybu. A tiež prevažujúce argumenty, pod ktorými sa ťaženie proti priznaniam deje.
Treba totiž povedať, že za novelu majetkových priznaní (zavedených HZDS v roku 1995) hlasoval celý parlament do nohy. Teda aj Budaj, Malchárek a ďalší, ktorí tu už TRI CELÉ DNI najhlasnejšie kričia. To je symptomatické - slovenský poslanec (všeobecne) nevie čítať zákony, ktoré sám prijíma. Otázka znie, či sa hneď nedalo rozlúštiť, že vyhlasovať, že nemám jeden a pol milióna, je totálny nezmysel v situácii, keď ten, čo jeden a pol milióna má, musí podávať priznanie. Príkladmi, keď poslanci nedomysleli dôsledky nimi schvaľovaných noriem, by sa iba za toto volebné obdobie dalo vytapetovať pol parlamentu.
Ešte zradnejšie, teda pre pravicu (či "pravicu"), sú používané argumenty. "Je všeobecným spoločenským záujmom odhaľovať nelegálne získané majetky a zdaniť tie, ktoré boli nadobudnuté nejasným spôsobom", rozumuje stranícke komuniké SDKÚ pri hľadaní výhovorky, že "obeťami tohto správneho úmyslu" sa stali milióny občanov. SDKÚ teda chce odstrániť "byrokratický nezmysel", čiže vyhlásenia nemajetných, ale priznania ako také ponechať. V podobne obmedzenom rámci rozmýšľa aj liberál ("liberál"?) Budaj a iní...
A toto je zásadne neprijateľný postoj. Základným problémom majetkových priznaní je, že štát PREZUMUJE VINU u všetkých občanov, ktorých majetok - buď v hnuteľnej alebo nehnuteľnej forme - presahuje hranicu 1,5 milióna. Toto si žiadny slušný štát nemôže dovoliť, na odhaľovanie nelegálnych zbohatlíkov existujú štandardné nástroje. Je predsa vecou štátu, aby (nekresťanské) dane správne vybral, na to má zriadenú, okrem finančných, aj sieť represívnych orgánov. Kto za to môže, že nedokázali nič Rezešovi?? Je neprípustné, aby sa lov na podozrivých, ktorých nevedia chytiť, stal zámienkou na snorenie v súkromí poctivých - či chudobných, či majetných.
Ak pripustíme dnes majetkové priznania, v princípe sme otvorili dvere, aby v budúcnosti verejná moc žiadala informácie o každom našom pohybe, ak sa bude chcieť presvedčiť, že nepášeme čosi nekalého. Tu začína Orwell. Preto je absurdné a neprípustné presunúť dôkazné bremeno, že nič neukradol, na občana. Majetkové priznania sú ale práve o tom: Všetci ste podozriví a ukážte vrecká. A toto už predsa nemôže byť "všeobecným spoločenským záujmom", ako káže SDKÚ; to už je lepšie strpieť nelegálnych zbohatlíkov, ako dopustiť štátnu kontrolu súkromia.
Kruciálnym problémom majetkových priznaní teda nie je šikana, ani konflikt s ochranou osobných údajov. To sú až sekundárne dôsledky. Zatiaľ dve politické strany, ktoré našli odvahu žiadať nielen odklad, resp. vyňatie nemajetných zo zákona, ale zrušenie tohto inštitútu ako takého, sú DS a ANO; teda aspoň Rusko včera večer vo svojej TV povedal, že "ho treba zrušiť". Evidentne sú v pozadí analýzy novej akvizície ANO, Jána Drgonca. Ten, ak sa nájde 30 poslaneckých podpisov, mieri s kauzou na ústavný súd. Celkom zásadná je otázka, či Drgonec napadne plošne zákon ako taký, teda povinnosť občanov podávať každé tri roky majetkové priznanie, alebo sa nezmyselnú normu poslanci pokúsia iba "opraviť".
Zásadná je to otázka preto, lebo kauza majetkových priznaní je výsostne o CHARAKTERE ŠTÁTU. Je o tom, či chceme žiť v štáte, kde porušenie zákona musí dokázať verejná moc a ak to nevie, jej chyba a dôvod na výmenu. Alebo si vyberieme taký štát, ktorý je vyšetrovateľom, čo ak uzná za dôvodné prehrabať sa nám v bielizni a spisovať erotické pomôcky, musíme to poslušne strpieť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
