PhDr. Klaudia BUGANOVÁ, etnografka Vsl. múzea v Košiciach
Všeobecne pod termínom keramika rozumieme všetky výrobky spracované z hliny a vypaľované v peci pri rôznych stupňoch teploty. Príchodom Habánov na Slovensko sa v 16. storočí začala rozvíjať špeciálna výroba tzv. fajansovej majoliky. Túto keramickú výrobu charakterizuje glazovanie nádob olovnatými polevami, ktoré na povrchu vytvárajú sklovito-kovový lesk. Poznali ju už dávno Egypťania, Babylončania aj Číňania. V Európe ju prevzali Taliani a neskôr Francúzi, ktorí ju označovali slovom majolika. Taliani používali skôr označenie fajansa, pôvod slova pochádza od názvu mesta Faenza. Na naše územie doniesli znalosť tejto keramickej technológie Habáni-novokrstenci, ktorí k nám prišli z územia Švajčiarska a Tirolska. Odtiaľ museli odísť pre svoje sektárske náboženské presvedčenie a hospodársko-spoločenský poriadok organizovaný na prísne kolektívnych princípoch neuznávajúcich súkromný majetok, prepych a svetskú moc.
Habáni sa usadili na Morave v roku 1526 a odtiaľ prišli na západné Slovensko. Pre svoj nový domov si vyberali územia, v ktorých blízkosti boli ložiská hliny vhodnej na keramickú výrobu. Natrvalo sa usadili v Sobotišti, Brodskom, Veľkých Levároch a Moravskom Jáne. Patrili k reformovaným kresťanom, zakladali habánske dvory, známe aj ako bratské. A žili i pracovali ako jedna veľká rodina. Jedli v spoločnej jedálni štyrikrát denne a presne sa určovalo, kedy môžu konzumovať mäso. Veľmi skromne sa obliekali, zo spoločných skladov im prideľovali rovnaký odev. Spolu vychovávali deti, aj ich starí a nevládni ľudia dostávali pomoc a podporu zo spoločného. Všetko, čo vyrobili predávali na trhoch a tieto peniaze vkladali do spoločnej pokladnice. Avšak peniaze nikdy nepožičiavali. Odmietali vrchnosti platiť dane, pretože tie sa podľa nich používali na vedenie vojen. Boli veľmi mierumilovní. Vždy vravievali iba pravdu a veľmi odcudzovali súkromný majetok. Na základe pravidiel evanjelia si vzájomne pomáhali, ctili a znášali sa. Chceli dosiahnuť spravodlivejší, ľudskejší život a veľmi sa podobali obciam prvotných kresťanov.
Habáni vynikali v mnohých remeslách, avšak najviac hmotných dokladov sa po nich zachovalo práve z keramiky. Hrnčiarstvo pokladali za posvätné remeslo, v ktorom dosiahli osobitné postavenie a nezmazateľné charakteristické miesto. Mnohé ich výrobky dodnes opatrujú európske múzeá a pekné zbierky sú aj na Slovensku. Najväčšiu kolekciu má múzeum v Trnave.
Od začiatku 20.storočia sa habánska keramika dostávala aj do Východoslovenského múzea. Už v roku 1904 daroval ministerský radca Jozef Puky z Kiskun Felegyházy /Maďarsko/ asi 250 národopisných predmetov, medzi nimi aj vzácne fajansové nádoby. Väčší nárast bol v období rokov 1918-1938, kedy stál na čele múzea ambiciózny a cieľavedomý riaditeľ dr. Jozef Polák. Posielal svojich zamestnancov na najväčšie aukcie do Košíc a Piešťan, ale aj za súkromníkmi do Trnavy, Banskej Štiavnice a na Gemer, o ktorých vedel, že vlastnia habánsku keramiku. Inicioval návštevu u grófa Jozefa Pálffyho na zámku v Smoleniciach, od ktorého sa mu podarilo v roku 1925 za 14 250 Kč. zakúpiť 37 kusov vzácnych keramických predmetov.
Dnes predstavuje celá kolekcia habánskej fajansy paletu rôznych tvarových typov nádob na vodu, víno, olej, tanierov, fliaš, džbánov, mís a podnosov. Mimoriadne hodnotné sú skôr skromnejšie maľované taniere a misy. Avšak pochádzajú zo 17. storočia a takmer všetky sú aj datované a je na nich meno majiteľa, ktorému boli určené, čo náležite zvyšuje ich hodnotu. Týmto klasicky krásnym, hoci striedmo zdobeným kusom konkurujú také, kde je už celá plocha pokrytá scenériami s prírodnými, kvetinovými a rastlinnými motívmi. Zaujímavé sú aj orientálne motívy s fantastickou architektúrou a vtákmi na skalách. Tieto sa odborne označujú chinoiserie. Habánski majstri sa ich naučili priamo u Holanďanov, ku ktorým v roku 1665 odišli, aby odpozorovali nové vzory a tak zabezpečili aj pre seba väčší odbyt. Tento holandský alebo delfský spôsob výzdoby sa uplatnil aj na džbánoch. Môžeme na nich vidieť bohato rozvinutý dekór a popri zvieracích motívoch sa objavujú aj ľudské figúry. Často je to postava oráča s volmi, sedliaka s náradím alebo muža s vinohradníckymi nástrojmi. Múzeum opatruje aj 4 kusy cechových džbánov z 18. storočia. Boli robievané na objednávku pre konkrétne cechy a majú vynikajúcu maliarsku úroveň. Podľa jednotlivých atribútov rozoznávame, že džbány patrili krajčírom, kolárom, kováčom a zámočníkom. Bohato zdobené sú svadobné a kmotrovské džbány, ktoré boli určené ako dary na svadbách a krstinách. Zaujímavý je čepák - nádoba na vodu s úzkym hrdlom z roku 1742, na ktorom je nápis v biblickej češtine : CEPAK NALEZI DOBROTIVEG OBCI HORNO ORESANSKEG. Dokladom majstrovského kusa je džbánok s dokonale vypálenou glazúrou, iniciálami majiteľa a datovaním 1740 v strede bruška nádoby. Habánska keramika v múzeu je jedinečná aj tým, že na takmer na štyroch desiatkach predmetov zo 17.a 18.storočia sa dá pekne pozorovať aj aktívny vývin habánskych fajansí.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
