šošovkách boli urobené už takmer pred 500 rokmi. Bol to, ako v mnohých iných prípadoch, všeumelec Leonardo da Vinci, ktorý už v roku 1508 načrtol a popísal niekoľko druhov týchto šošoviek.
S popisom rohovkových šošoviek prišiel o viac než storočie (1632) neskôr aj Francúz René Descartes. Jeho myšlienku však rozvíja a realizuje Thomas Young až v roku 1801. Využíva na to krátke sklenené rúrky naplnené vodou v robí tak korekciu svojho zraku.
V roku 1827 prichádza anglický astronóm John Herschel s myšlienkou brúsenia kontaktných šošoviek, aby dobre priľahli k očnému povrchu. Avšak až v roku 1887 nemecký sklár z Wiesbadenu F. E. Müller začal vyrábať šošovky určené k prikladaniu na oko a okom znesiteľné.
Dôležitým krokom vo vývoji kontaktných šošoviek bola správa o ich použití vypracovaná Švajčiarom A. Eugenom Fickom v roku 1888.
Amerike predstavil kontaktné šošovky optik William Feinbloom Z New Yorku v roku 1836. Z obecného hľadiska však bolo dôležitejšie to, že použil na ich výrobu plastickú hmotu.
Zásadný obrat v použití vhodného materiálu pre kontaktné šošovky bol urobený až v 50-tych rokoch, a to v Čechách. Od roku 1952 sa profesor Vysokej školy chemicko-technologickej v Prahe Otto Wichterle začal zaoberať syntézou sieťových hydrofilných gélov, ktoré vo vode napučia, s cieľom nájsť vhodný materiál pre očné implantáty. Podarilo sa mu pripraviť gél, ktorý pohlcoval až 40 percent vody, mal vhodné mechanické vlastnosti a bol priehľadný. V roku 1958 bol Wichterle menovaný riaditeľom novovzniknutého Ústavu makromolekulárnej chémie ČSAV. Budova ústavu sa však iba začala stavať, a tak rozhodujúce pokusy s predvádzaním hydrogélov do vhodného tvaru očnej kontaktnej šošovky musel profesor robiť doma. Poslúžila mu na to detská kovová stavebnica "Merkur". Z nej si postavil prvý prototyp odstredivého odlievacieho zariadenia. Poháňal ho dynamom z bicykla napájaného zvončekovým transformátorom. Na tomto jednoduchom zariadení odlial prvé štyri šošovky, ktoré nedráždili oko. Za niekoľko rokov sa tieto mäkké hydrofilné šošovky rozšírili do celého sveta. Ale vo vývoji pokračoval. V roku 1979 sa do predaja dostali silikónové šošovky a o rok neskôr mäkké šošovky s odtieňom.
Aj napriek všetkým výhodám, mali tieto šošovky jedu veľkú nevýhodu. Nemohli sa nosiť viac dní v kuse. Tento problém vyriešili až nové šošovky, ktoré sa dostali do distribúcie v roku 1981, o rok neskôr sa objavujú aj tzv. bifokálne šošovky. O deväť rokov neskôr, v roku 1991, sa objavujú "šošovky na jedno použitie", ktoré sa síce dajú nosiť nepretržito 14 dní, ale potom sa musia vybrať a ďalej sa už používať nemôžu (od roku 1996 sa vyrábajú aj s ultrafialovým filtrom). Je to na jednej strane pohodlie pre tých, ktorí to potrebujú, ale nedá sa ubrániť dojmu, že predovšetkým je to veľmi výhodné - presne v americkom štýle - pre tých, ktorí ich vyrábajú.
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
