pozoruhodné výsledky v novej neprebádanej oblasti, napriek tomu jeho práca nebola patrične docenená. Narodil sa v roku 1881, po absolvovaní školy začal pracovať vo firme Siemens & Halske. Zaujímal sa o rádiotechniku, často opakoval pokusy Heinricha Hertza. Hülsmeyer sa zameral na Hertzovu teóriu, pokúšal sa nájsť uplatnenie novej teórie v praxi. V roku 1902 sa odsťahoval sa do Düssedolrfu, aby mal na svoju prácu lepšie podmienky. Zameral sa na sledovanie lodí, aby im zabezpečil bezpečnejšiu plavbu aj za horších poveternostných podmienok.

Podarilo sa mu zostrojiť prístroj, ktorý nazval Telemobiloskop. V roku 1904 podal patent na sledovanie vzdialených predmetov pomocou elektrického vlnenia. V patentovom spise vynálezca popisuje, ako získať odraz elektromagnetických vĺn od vzdialeného kovového predmetu. Predpokladal, že vysielač aj prijímač budú umiestnené na lodnom stožiari. Podľa patentového spisu mal byť vysielač aj prijímač ladený na rovnakú frekvenciu. S týmto nebol problém, lebo teóriu vypracoval v roku 1897 anglický profesor Lodge. Vynálezca neostal iba pri teórii, snažil sa svoje poznatky uplatniť čo najskôr v praxi. Netrvalo dlho a svoj objav predstavil širokej verejnosti.

Hülsmeyer podľa svojich nákresov zostrojil aparatúru, ktorú verejne predviedol 18.5.1904 v Kolíne. Dokázal indikovať blížiace sa lode na rieke Rýn zo vzdialenosti niekoľko sto metrov. Reportáž o tejto veľkej udalosti sa objavila aj v miestnej tlači. O novom vynáleze sa dozvedel obchodník Mannheim a na zdokonalenie Telemobiloskopu venoval 5000 zlatých mariek. Stali sa spoločníkmi a tak vznikla Hülsmeyer- Mannheimova spoločnosť. Vďaka financiám mal vynálezca dobré podmienky pre ďalšie zdokonalenie vynálezu. V krátkom čase prihlásil ďalšie nové patenty a popísal spôsob, ako sústrediť elektromagnetické vlnenie do žiadaného vertikálneho smeru. Podľa novovypracovanej teórie by dokázal zachytiť odraz od cieľa, ale aj z povrchu vodnej hladiny. Teória bola správna, ale v praxi sa nedala realizovať. Museli by sa stavať ohromne veľké stožiare, čo sa nedalo v praxi realizovať.

Ďalej robil pokusy s vylepšenou verziou nového Telemobiloskopu. So svojím prístrojom dokázal indikovať lode na vzdialenosť až tri kilometre na práve dokončenej vlečnej lodi Columbus. Novšia verzia prístroja bola umiestnená na zaoceánskej lodi, ktorá fungovala na vzdialenosť 10 kilometrov. Vynálezca sa snažil čo najlepšie zdokonaliť jednotlivé diely. Mal motiváciu k práci, lebo o vynález prejavili záujem niektoré novovzniknuté spoločnosti. O novinku sa zaujímala novovzniknutá firma Telefunken, cisárske vojenské loďstvo, francúzska a talianska vláda. Pokusy ho značne finančne vyčerpali a dodnes nevieme prečo sa nenašli ďalší sponzori. Nie je vylúčené, že v tom nemali prsty niektoré vtedajšie monopoly, akou bola Marconiho spoločnosť. Možno k tomu prispelo aj železničné nešťastie z roku 1904, keď bol zničený kufor s hlavnými technickými časťami nového prístroja.

Hülsmeyerove pokusy upadli na dlhšiu dobu do zabudnutia. Až v roku 1922 prišiel Marconi so svojim RadioEcho systémom. Na tomto systéme pracovali aj na americkom kontinente, najmä A. H. Taylor a L.C.Young. V roku 1924 impulzný radar prvýkrát popísal M. Tuve a G. Breit. Výskumy sa stále uberali ku kratším vlnám a impulzom. V roku 1933 použil Holman impulzy dĺžky niekoľkých mikrosekúnd ku svojim iónosférickým výskumom. Hülsmeyer vo svojich výskumoch ďalej nepokračoval, venoval sa obchodnej činnosti. Niektoré časti prístroja a originálne dobové dokumenty sú umiestnené v múzeu v Nemecku. Jeho zásluhy uznali až v roku 1955 na kongrese radarovej techniky v Mníchove. Svojou myšlienkou predbehol podobné pokusy ako Sonar, ktoré pracovali na princípe akustiky. Pokusy s podobnými zariadeniami sa začali robiť v roku 1912, po katastrofe Titanicu. Prvá zmienka o Hülsmeyerovi je z roku 1948, keď sa objavila v regionálnom časopise Rheinshe Post.