Doc. Ing. Pavel Prokopovič, CSc., Prešov

Nezabúdajme na 19. január 1945

Prešov - Bolo ráno 19. januára roku 1945 a padal prvý snežík. Bývali sme na kraji obce Solivár. Pár dní predtým bolo počuť dunenie diel. V to ráno prišli k nám dvaja ruskí vojaci, možno 16 - 17 - roční chlapci. Mamka zalomila rukami: "Už aj vy musíte bojovať?" Vojaci, prví prieskumníci prišli nesmelo, poobzerali sa po okolí či nie sú tu ešte Nemci a potom nás požiadali o nejaké jedlo. Keď im mamka povedala, že máme uvarené len zemiaky, odpovedali: "Charašo, kartoška."

Od ďalšieho dňa celé dní a noci sa frontové vojská presúvali po poľnej ceste, ktorá viedla zhruba po trase dnešnej štvorprúdovky cez sídlisko Sekčov, lebo zrejme všetky mosty cez Sekčov a Torysu boli zničené, ale mostík cez potok Šalgovský jarok zostal nezničený. Za celé desaťročia od skončenia II. svetovej vojny až do začatia budovania sídliska Sekčov neprešlo po tejto ceste toľko ľudí a najmä sa nepresunulo toľko techniky, ako za tých pár týždňov prechodu frontu. Táto cesta sa na pár týždňov stala "štvorprúdovkou" na ceste k ukončeniu vojny.

O pár týždňov neskôr sa vliekol po našej ulici človek kosť a koža. Pán Uličný sa vracal z koncentračného tábora. Tých pár krokov k svojmu domu šiel z posledných síl. Ale v jeho tvári nebola nenávisť a vlastne ani radosť. Len uspokojenie, že to všetko skončilo a on to prežil. Uvádzam to preto, že keď v to januárové ráno títo dvaja chlapci nám priniesli predzvesť slobody a ukončenia nezmyselného zabíjania človeka človekom, bude sa to zdať najmä mladej generácii ako otrepaná fráza. Doniesli nám zrušenie koncentračných táborov, doniesli nám život s tým, aby my sme s ním nakladali rozumnejšie ako ich generácia. Ako sme to robili od vojny a ako to robíme aj dnes v spoločnosti, v štáte, vo svete, ale aj v súkromí, to záleží aj od nás jednotlivcov.

V to ráno, ako každý iný deň, zaznelo z moskovského rozhlasu: "Večnaja slava gerojam pavšim za svobodu...". Bol to basový hlásateľov hlas, ktorý klesal v intenzite aj hĺbke až kdesi do hrobu takto symbolicky pochovávaných padlých neznámych vojakov tohto dňa. Ešte aj dnes cítim zimomriavky na chrbte, keď mi v ožívajú v pamäti tieto slová. V zmysle teórie čistej rasy, ktorej cieľom bolo vybudovanie tisícročnej ríše, možno aj vy by ste boli po pár rokoch označený ako príslušník menejcennej rasy a skončili v krematóriu koncentračného tábora, ako viac než 10 miliónov ľudí pred polstoročím. Preto keď pôjdete okolo hrobu padlého vojaka akejkoľvek národnosti, vzdajte mu úctu. Bol to on, čo nespratnosťou veľkých a ich ideológií bol vtiahnutý do nezmyselného boja a nemal na výber. Bol nútený bojovať proti inému človekovi, ktorého nikdy nepoznal a ktorý mu dovtedy ničím neublížil. Ak vo vojne jeden druhého zabili, tak najskôr len preto, aby tomu nezmyselnému zabíjaniu dali koniec. ON bojoval a padol, aby ste vy žili a nepripustili rovnakú nezmyselnosť už nikdy viac.