československých obetí tohto aktu po skončení 2. svetovej vojny. Príznačné pritom je, že najväčší počet väzňov pochádzal práve z východného Slovenska. Krst diela v priestoroch knižnice Jána Bocatia sa stal príležitosťou k rozhovoru s autorom, prešovským rodákom a redaktorom Literárno-dramatického oddelenia Slovenského rozhlasu.

* Peter, ide o tvoju piatu knižku, všetky predchádzajúce sú beletria. Prečo odrazu literatúra faktu?

- Nijaké odrazu. Pôrod trval vyše desať rokov. Začínal som po nežnej revolúcii sériou článkov v Smene, ale materiál bol taký obšírny a neustále sa rozrastal, že mi bolo ľúto nechať ho len tak. V roku 1996 mi už bolo jasné, že nemám látku iba na zaujímavé reportáže, ale rovno na celú knižku. Samozrejme, po celý čas som nepracoval len na nej, ale priebežne, popri iných projektoch. Medzitým som povymieňal zamestnania, v roku 2000 som bol dokonca na voľnej nohe a zháňal ako vydavateľstvá, tak sponzorov. Po obrovskom martýriu odrazu promptne zareagoval Kalligram a týmto cisárskym rezom uzrelo svetlo sveta 1000 výtlačkov.

* Ako si sa dostal k podkladom?

- Rôzne. Jednak ešte kedysi svedectvá začal zbierať pán Pazdera. Boli motáky, ktoré zložito putovali 20 rokov.

Prišli listy od ľudí, ktoré sme kopírovali pol roka, lebo som netušil, že raz budem pracovať na počítači. Potom som sa za ďalšími vybral s diktafónom, čo dnes pôsobí hrozné ťažkosti. Neskôr som chodil s osemkilovým starým Uhrom, ktorý tiež už patril do múzea. Začínal som tu v Medzeve, postupne som sa prepracoval na Spiš a ďalej až do Prahy, kde mi otvorili aj archívy. Ozaj, a hneď tu, v Košiciach, som sa stretol s pánom Kováčom, spoluväzňom Alexandra Solženicina.

* Čo výber?

- Sprvoti som nevedel, čo s tým všetkým. Ako svedectvo totiž nemôžeš vyrozprávať 300 príbehov, ani 30. V niečom sa všetky opakujú, sú si príbuzné, tak som začal hľadať odlišnosti. Vtedy sa mi to začalo čistiť, až sa mi z čriepkov osudov postupne vylúplo jadro. Obdiv k ľuďom, ktorí aj v neľudských podmienkach ostali ľuďmi. Nechcel som politický traktát, ani obviňovanie. Išlo mi skôr o memento, ktoré má ostať súčasťou kolektívnej pamäti, aby sa už nič podobné neopakovalo.

* Štruktúra diela?

- Kapitoly sú usporiadané podľa časového sledu:od príchodu prvých sovietskych vojakov na naše územie, cez udávanie, zhromažďovanie, transport do ZSSR, pracovné tábory, pomery v nich, vzťahy medzi trestancami, dozorcami, vzájomná spolupatričnosť, choroby,smrť, nádeje na návrat, prehováranie na pobyt v ZSSR,návrat, prenasledovanie doma. Lebo absurdnosť velila - kto bol v sovietskom pracovnom tábore, bol vinný.

* O aké časové rozpätie ide?

- Prví sa vracali už v máji 1945, poslední okolo roku 1960. Podľa rôznych zdrojov tam dodnes žijú poslední zavlečení, ktorí sa pre rôzne príčiny domov nevrátili.

* Počet odvlečených?

- Pánbohvie. Jedny pramene uvádzajú číslo 7-tisíc, iné 20.

* Kto vlastne boli tí ľudia?

- Muži, ženy, aj neplnoletá mládež. Maďari, Nemci, štátni zamestnanci, slovenskí vojaci, učitelia. Bez súdu, dôkazov, stanovenia viny pracovali od Ukrajiny po Kamčatku v baniach, stavbách, pri ťažbe dreva, dolovaní zlata, v kolchozoch. V krutých podmienkach, bez dostatočnej stravy, oblečenia, lekárskeho ošetrenia zomierali často zo špiny, hladu, únavy.

* No dobre, ale prečo?

- Na východe a juhu až po Komárno, jednoducho, na celom území za vojny odrhnutom od Slovenska, uplatnili princíp kolektívnej viny voči Maďarom. Ďalšími boli karpatskí Nemci. Občania ruskej národnosti, ktorí k nám utiekli. V Prahe ich rovno vystrieľali. Ďalších civilistov brali rovno z ulice a doplnili nimi počty. Iných nalákali na cukor, alebo pod vidinou pracovných príležitostí pri opravách vojnou zničených mostov dedina vyslala svojich najmocnejších mládencov.

* Udania...

- Boli takí, čo už rovno mali pripravené zoznamy, alebo kvôli osobným výhodám sa jednoducho zbavili nepohodlných susedov.

* Myslíš, že si ľudia takto budú vybavovať politické účty každých dvadsať rokov? Vždy vnuci ukrivdených to vrátia tým druhým?

- Vieš, mnohokrát to boli stále tí istí ľudia - najprv u agrárnikov, potom v Hlinkovej strene, neskôr v KSČ, dnes...? Večne v nejakej strane.

* Žil si s témou tak dlho, aký je tvoj osobný názor na vec? Malo ísť o obdobu Katyne, vopred plánovanú prípravu na prevzatie moci?

- Nemyslím. Veď odvliekanie nebolo ani jednotné, ani organizované. Skôr sa nazdávam, že keďže Sovietom padlo toľko pracovných síl, ľudí z gulagov dokonca nasadzovali v prvých bojových sledoch, potrebovali kvôli produkcii doplniť uprázdnené stavy.

* Vravíš, že si vyberal z kopy materiálu. Mieniš sa k nemu ešte niekedy vrátiť?

- Ešte neviem. Raz. Beletristicky. Fascinuje ma totiž celý ten väzenský politický systém matriošky, kde zhora, od veľkého celku sa dostávaš k čoraz menším a menším, až napokon otec udá syna.