publikácií, ktoré vychádzajú pod názvom Tatranské listy. Útle knižky zachytávajú korešpondenciu a spomienky známych poetov, ktorí vo Vysokých Tatrách strávili istú periódu svojho života. Doteraz vyšlo šesť zbierok. Ľube Rusnákovej sa podarilo zozbierať pár čriepkov a z nich poskladať obraz o tatranskom zastavení Karla Čapka, Franza Kafku, Vladimíra Roya, Janka Silana a Jiřího Wolkra.
Najnovším počinom sú spomienky veľkej slovenskej poetky, Maši Haľamovej. Editorka nám v rozhovore priblížila niektoré momenty, o ktorých sa v knihách nedočítate.
Maša Haľamová, je šiestou poetkou, ktorá sa v edícii Tatranské Listy objavila. Ako doteraz funguje spätná väzba autor - čitateľ?
Samu ma prekvapilo, ako dobre. Ja som si už dávnejšie namýšľala, ako keby krása z nášho života postupne unikala. Ale ono to nie je tak. Túžba po kráse je večne živá. Veľmi príjemne ma prekvapila spontánna reakcia tatrancov na tieto záležitosti. Hlavným cieľom pri vydávaní tejto edície je aj to, aby sme poukázali na to, že Tatry, to nie je len turistický ruch, turistika, horolezectvo. Existuje tu aj akýsi krehký, subtílny fenomén krásna. To znamená, že vnímať krásu prírody možno aj cez prizmu umeleckého slova, alebo inej umeleckej výpovede.
Stretli ste sa s nejakými konkrétnymi odozvami verejnosti?
Bolo to najmä pri prezentáciách, kde ľudia ochotne a spontánne prišli a javili o knihy záujem. Mala som pocit, ako by im niečo chýbalo.
Bolo cieľom edície osloviť mladších, alebo tých skôr narodených?
Konkrétna predstava v tomto smere nebola. Bolo treba zozbierať čo najviac materiálov, priblížiť a vrátiť osobnosti do Tatier. Stopy totiž s pribúdajúcim časom zanikali. Prvý bol Karel Čapek. To nebolo nič nové. Vybrali sme z jeho korešpondencie čisto tatranské záležitosti. Nasledovali Kafka a Roy. To bola v podstate iba korešpondencia. Ale korešpondencie bolo málo, pretože je to vzácny informačný prameň. Preto sme postupne pridávali rozhovory a prepisy zvukových nahrávok. Snažili sme sa vyberať z toho, čo tých ľudí zaujalo, kým tu boli. Osobne si myslím, že mladých by mohla osloviť práve posledne vydaná Maša Haľamová. Svoj lampášik poézie zažala pred osemdesiatimi rokmi, ale svieti doteraz.
Nájsť v archívoch toľko materiálov muselo byť pre vás veľmi dosť náročné...
Keďže som povolaním bibliografka, k hľadaniu z prameňov mám veľmi blízko. Takže o nejakej náročnosti nemožno celkom hovoriť. V prvom rade sa urobil základný prieskum. Obišli sa základné katalógy, napríklad Slovenská národná bibliografia, alebo archív literatúry a umenia neskôr sa pridalo to, čo kto nové donesol.
O ktorom z autorov ste sa z oficiálnych prameňov dozvedeli najmenej a museli ste ďalej pátrať na vlastnú päsť?
Musím povedať, že to bolo skoro vyrovnané. Napríklad Franz Kavka. Keď som sa začala venovať jeho pobytu v Tatrách, viacerí ma upozorňovali, že Kafka, ako veľký introvert nezanechal po sebe veľa. Ale potom, ako som sa po roku 1989, veľmi zložitým spôsobom, až cez francúzsku národnú knižnicu dostala k jeho korešpondencii, s úžasom som zistila, že práve Kafka má tatranskej korešpondencie pomerne veľa. Bol to taký malý zázrak. Zaujímavý bol aj Vladimír Roy. Aj keď o ňom toho bolo relatívne málo, dostala som sa k rodinnej korešpondencii. Krátko pred mojím výskumom odovzdala niekoľko listov do archívu literatúry a umenia jeho dcéra, Zora Belanová.
Podarilo sa vám pri hľadaní občas naraziť na neochotu zainteresovaných? Mám na mysli príbuzných.
Ani nie. Doteraz som oslovila príbuzných Janka Silana, Vladimíra Roya a Maše Haľamovej. Skôr tu bola z ich strany tendencia sprístupniť všetko, čo sa dá.
Ozvalo sa nutkanie objaviť niečo mimoriadne zaujímavé a pikantné? Ak by ste objavili stopu, išli by ste za ňou napriek prekážkam?
Keby som taký prameň objavila, išla by som za ním bez ohľadu na akékoľvek finančné straty. Potom to už človeka nepustí.
Vysoké Tatry sa rozkladajú na území dvoch štátov. Historicky hranice neviedli tak ako teraz. Nemáte také ambície zmapovať pobyt osobností aj na Poľskej strane Tatier?
Myslím na to. Stačí chytiť stopu a už sa o nej ide. Zatiaľ konkrétnu stopu na Poľskej strane Tatier nemám, ale sú pre mňa istým potenciálom.
Skúste nám na záver opísať, ako vnímate Tatry dnes. Nie sú príliš skomercionalizované?
Obávam sa, že áno. Tatry svoj zlatý vek už prežili v dvadsiatych a tridsiatych rokoch. Druhý zlatý vek boli roky šesťdesiate, keď naši športovci, horolezci prerážali vo svete. Terajšiu situáciu by som nazvala časom hľadania. Formujú sa nové vzťahy, ale myslím si, že sa to prekoná a všetko bude tak, ako má byť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
